Keď človek prvýkrát uvidí veľkú samičku orla skalného, ako s majestátnym pokojom sedí na rukavici sokoliara, má pocit, že sa ocitol v úplne inom svete. Sokoliar Mário Bujňák, ktorého na Instagrame sleduje viac ako 50-tisíc ľudí, žije v tomto svete každý deň. No ešte fascinujúcejšie je to, že tento svet otvára aj deťom. A nie hocikde, ale na jedinej základnej škole na svete, kde je sokoliarstvo povinným školským predmetom.
„Sokoliarstvo nie je len o výcviku dravcov. Je to o pochopení prírody, o zodpovednosti, pokore, disciplíne a o tom, že dravca si nepretvoríš podľa seba. On má stále svoju hlavu, preto treba pracovať s jeho prirodzeným správaním,“ hovorí sokoliar Mário, odborný garant Základnej školy Maximiliána Hella v Štiavnických Baniach. Na škole pracuje už druhý rok a dohliada tam na odborný výcvik desiatok dravcov, s ktorými pracujú deti od druhého ročníka. Jeho životná cesta však nezačala v sokoliarni, ale v umení.
Keď dedo priniesol domov orla
Máriov život by bol úplne iný, keby sa jeho dedko, ktorý pracoval ako lesný robotník, jedného dňa na prechádzke v lese nezohol k zranenému mláďaťu orla skalného. Zobral ho domov a staral sa oň spolu s Máriovým otcom, ktorý sa neskôr stal sochárom a umelcom. Pre malého chlapca to bola udalosť, ktorá mu prekopala detský svet.
Otec mu v mladosti rozprával príbehy o tom, ako orol žil na dvore, učil sa lietať, občas zabil kohúta a sedával na strome pri dome. Kým deti v Máriovom veku sledovali večerníčky, on počúval rozprávania o dravcoch. Otec neskôr preniesol podobizne dravcov do dreva alebo na plátno a malý Mário bol fascinovaný ich veľkoleposťou. Ako chlapec taktiež rád chodil na prechádzky do Levočských vrchov, kde na oblohe z času na čas zahliadol orliu siluetu. „Už ako dieťa som cítil, že sa k nim chcem dostať bližšie. Nie kvôli výcviku, ale kvôli obdivu,“ spomína.
Keď dravec zletí z oblohy
Ak sa sokoliarov spýtate, čo je na ich práci najkrajšie, mnohí povedia to isté. Mário to však vie popísať tak, že sa vám pri čítaní zježia ruky. „Najkrajšie je, keď dravec vyletí vysoko nad vás. V tom momente je maličký, takmer ho nevidím. Potom zdvihnem ruku, on to zbadá a z tej ohromnej výšky zletí smerom ku mne. A keď letí vysokou rýchlosťou, čo v prípade orla skalného môže byť až 300 km/h, tesne pred dopadom zabrzdí s roztiahnutými krídlami. Vtedy človek cíti rešpekt, pokoru a krásu.“
Samozrejme, pekné sú aj chvíle, keď je s dravcami v prírode a trávi tam s nimi čas. Zaujímavý je aj sokoliarsky lov, pri ktorom cíti zvýšenú hladinu adrenalínu. „Lov s dravcom je založený na prirodzenom výbere, čo znamená, že keď je korisť silná, tak dravec ju nemá šancu uloviť, a preto radi hovoríme, že nelovíme pre korisť, ale pre všetky tie krásne chvíle, pocity a zážitky pri samotnom love.“ Slovenský klub sokoliarov spadá pod poľovnícku komoru, a pre sokoliarov platia v podstate rovnaké pravidlá ako pre poľovníkov s puškou akurát nemajú v ruke zbraň, ale dravca.
Sokoliarstvo však nie je len o romantike. Je aj o neistote, pretože keď dravca vypustí, nikdy si nemôže byť na 100 percent istý, že sa vráti. „Dravec lieta úplne na voľno. Sloboda je jeho podstatou. Technicky ho síce dokážem nájsť prostredníctvom rádio telemetrie alebo GPS, ale v konečnom dôsledku je na ňom, či sa vráti. Ak medzi sokoliarom a dravcom nie je vzťah, tak nepriletí.“ Aj preto sme pri fotení stáli trochu ďalej od seba, aby na nás jeho orlica Monza nežiarlila.
POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE
Mário Bujňák sa sokoliarstvu venuje už viac ako 11 rokov. Za ten čas pochopil zásadnú vec: neexistuje jedna univerzálna metóda, ktorá by fungovala na všetkých dravcov.
„Každý dravec má inú osobnosť, iný temperament, iné silné a slabé stránky. Preto sa musí človek veľmi dobre naučiť teóriu, ako žijú vo voľnej prírode, čo je pre ne prirodzené. Ak sokoliar teóriu nepozná, počas výcviku narobí chyby, ktoré sa neskôr veľmi ťažko odstraňujú.“ Výcvik mladého dravca začína vo chvíli, keď dotlačí perie. U orla skalného to je asi tri mesiace po vyliahnutí. Nasleduje zoznamovanie s rukavicou, preskoky, malé prelety, zväčšovanie vzdialenosti, až sa napokon dravec púšťa na voľno. V tejto fáze už sokoliar musí veriť nielen svojmu inštinktu, ale aj vzťahu, ktorý si za ten čas s dravcom vytvoril.
Ak má dravec loviť, sokoliar ho musí naučiť pracovať s korisťou. Predloží mu napríklad atrapu srstnatej zveri a ukazuje mu, ako ju uchopiť, ako reagovať, ako sa sústrediť. Ak majú byť dravce určené na vystúpenia medzi ľuďmi, čaká ich ďalší typ tréningu – socializácia. Musia si zvyknúť na ruch, kočíky, kolotoče, hudbu a davy ľudí. Sokoliar ich preto berie na frekventované miesta, kde s nimi v pokoji trávi čas, aby pochopili, že sa nemajú čoho báť. Až keď dravec prijme tento svet ako bezpečný, je pripravený vystupovať.
Bežný deň sokoliara? Žiadny neexistuje
Čo vlastne robí profesionálny sokoliar na základnej škole? Ak čakáte rutinu, nedočkáte sa. Mário hovorí, že leto je najrušnejšie obdobie. Škola chodí na sokoliarske výjazdy, preto veľa cestuje s dravcami, vystupuje na hradoch, zámkoch, festivaloch či iných spoločenských podujatiach. Vzdeláva verejnosť o dravcoch, predátoroch a ich význame v prírode. Deti aj dospelí častokrát práve tu prvýkrát vidia orla, a ten im preletí pol metra nad hlavou. Zimné obdobie je trochu pokojnejšie. Mário sa stará o údržbu sokoliarne, pripravuje dravcov na filmovanie, alebo natáča zábery s GoPro kamerou zavesenou priamo na postroji, ktorý sa nasadí na dravca.
K sokoliarstvu patria aj situácie, ktoré dokážu aj pobaviť. Ľudia sa napríklad smejú, keď vidia majestátneho orla, ako sa zrazu premení na „pešiaka“ a cupká do kopca, aby získal lepší rozbeh na let. Rovnako úsmevné sú pohľady návštevníkov, keď mladá orlica Monza začne Máriovi obhrýzať bundu alebo sa začne hrať s jeho kučeravými vlasmi.
Občas však nastanú aj situácie, ktoré sa dajú nazvať komickými len s odstupom času. Keď sa sokoliarovi stratí dravec, málokto tuší, že to zvyčajne dopadne skôr opačne – dravec si nakoniec nájde jeho. A potom sú tu vystúpenia pred divákmi, kde sa môže prihodiť čokoľvek. Napríklad aj to, že si niekto odnesie nečakaný „darček z neba“. Hoci pre dotyčného to v tej chvíli veľmi vtipné nie je, zvyšok publika sa tomu spravidla smeje ešte dlho.
Moderné sokoliarstvo neberie z prírody, ale pomáha jej
Mário zdôrazňuje, že všetky dravce používané v sokoliarstve sú odchované sokoliarmi. Žiadny nie je vzatý z prírody. Práve naopak, sokoliari sa vedia podieľať na záchranných programoch a odchované dravce dokážu niekedy úspešne vrátiť do voľnej prírody. Málokto tuší, že uplatnenie nachádzajú aj v doprave a ochraňujú životy tisícov ľudí. Slúžia totiž nielen ako biologická ochrana viníc alebo parkov, ale strážia nebo aj nad letiskami. Odháňajú tu vtáky, ktoré by mohli spôsobiť kolíziu alebo technické problémy lietadiel. Keď vo vzduchu krúži dravec, korisť tam jednoducho nepríde. Nemusí sa nič zabíjať ani strieľať, pretože dravec vzbudzuje prirodzený rešpekt.
POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE
Základná škola Maximiliána Hella je slovenský fenomén. Riaditeľom školy je Pavel Michal. Unikátny projekt obdivujú sokoliari z celého sveta.
Na žiadnej inej základnej škole na svete totiž nie je sokoliarstvo povinným predmetom, len tu. Žiaci sú známkovaní od piateho ročníka. Už ako druháci však prichádzajú do sokoliarne, kde môžu pracovať s dravcami pod dozorom odborníkov a v kontakte s dravcami už sú dokonca aj škôlkari. „Dravce budujú u detí zodpovednosť, disciplínu, odvahu aj vytrvalosť, pretože do školy musia prísť cez víkendy aj prázdniny, aby dravce nakŕmili. Ak prísť nemôžu, musia sa dohodnúť so svojimi spolužiakmi alebo pedagógmi. Tieto vlastnosti však neskôr v živote určite zužitkujú, či už sa sokoliarmi stanú alebo nie,“ vysvetľuje Mário.
Cesta Mária Bujňáka k výcviku orla skalného bola kľukatá. Podobne ako v motoršporte, ani v sokoliarstve neplatí, že nováčik hneď nasadne do monopostu F1. Orol skalný ho vždy fascinoval, ale jeho úplne prvým dravcom bol myšiak lesný s menom Agáta. „Po jednej školáckej chybe mi uletel a už nikdy v živote som ho nevidel. Potom som brigádoval pre jednu sokoliarsku skupinu z Oravy, kde som sa prvý raz dostal napríklad k orlovi stepnému, plamienke driemavej či kaňurovi.“ Po ukončení strednej umeleckej školy odcestoval do Nemecka. Začal pracovať na jednom z hradov, kde mali viac než 20 druhov dravcov. „Cvičil som supy, orliaky, no najmä som sa naučil pracovať so strachom a s dravcom v čase, keď je agresívny. Za každých okolností som musel zachovať pokoj.“ Až po 6 rokoch si trúfol začať pracovať s orlom skalným. „Prvým bol samec menom Noel. Mal 37 rokov, bol pokojný, takže ľahšie som si zvykol na jeho obrovské pazúry,“ vysvetľuje sokoliar. Až po 11 rokoch, odkedy sa začal venovať sokoliarstvu, si splnil detský sen a kúpil si orlicu Monzu.
Orlica so srdcom a silou slovenských hôr
Monza má iba 1,5 roka. Je mladá, zvedavá, hravá a neuveriteľne silná. Patrí medzi dravce, ktoré vedia uloviť korisť vo veľkosti kamzíka. Na Slovensku žije približne 300 až 400 párov orlov skalných a Monza je rovnaký druh, len odchovaná v sokoliarskej línii. V dospelosti môže rozpätie jej krídiel dosiahnuť až 230 cm a váha 6 kg. „Orol skalný má vynikajúci zrak, 10x lepší než ľudský. Z výšky dvoch kilometrov dokáže zahliadnuť myš v tráve.“ Sokol sťahovavý je síce najrýchlejším tvorom planéty (v strmhlavom lete dosahuje rýchlosť až 390 km/h), ale orol skalný je jedným z najdokonalejších predátorov, aké na Zemi existujú. Mário hrdo dodáva, že slovenskí sokoliari patri v jeho výcviku medzi svetovú špičku.
Obdivovateľ značky Ferrari
Hoci Mário Bujňák žije v prostredí dravcov, autá mu nie sú vôbec cudzie. Vzťah k nim si budoval už ako chlapec. Spolu so starším bratom trávili hodiny pri pretekárskych hrách na počítači, na stenách im viseli plagáty športových áut a snívali o tom, že raz budú sedieť za volantom niečoho, čo v človeku prebudí rovnaký rešpekt a nadšenie, ako keď sa pozrie do očí orla.
Niet preto divu, že inklinuje najmä k športovým automobilom a najväčší obdiv pociťuje k značke Ferrari. Nadchla ho najmä filozofia značky. „Páči sa mi princíp toho, že Ferrari vyrobí vždy menej áut ako je dopyt, a tým si držia prestíž.“ Teraz už asi tušíte, prečo dal svojej orlici práve meno Monza. Ferrari aj orol predstavujú pre Mária svet absolútnej slobody, čistú formu výkonu a dokonalosť v pohybe.
V súkromí jazdí sokoliar na vozidle Alfa Romeo 159. S úsmevom hovorí, že je to „lacné Ferrari“. Občas sa pokazí, ale auto má dušu – charakter, ktorý v človeku zanecháva emóciu zakaždým, keď stlačí pedál. Každá jazda je pre neho zážitok, pretože aj napriek naftovému motoru je auto naladené športovo. Sám hovorí, že Alfa s dieselom je ako Mona Lisa s fúzami, no zároveň priznáva, že mu to vôbec neprekáža. Baví ho a prináša mu radosť.
Jeho vysnívaným autom, najmä z pohľadu sokoliara, je starý Land Rover Defender. Ten pravý, expedičný, aký si človek predstaví uprostred savany. Praktický, mechanický, nezničiteľný. Auto, ktoré by pokojne zaparkoval vedľa voliéry. V rodine vášeň pre autá pokračuje ďalej, jeho brat jazdí na Alfa Romeo Giulia Veloce. Vždy keď sa v nej vezie, je to preňho malý sviatok. Auto v ňom vyvoláva rovnaký pocit slobody ako dravec v oblakoch. Dokonca si vie predstaviť, že keby sa jeho život vyvíjal inak, mohol by byť aj automobilovým pretekárom.
POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE
Sokoliarstvo vzniklo pred štyrmi tisícročiami v Strednej Ázii, na území dnešného Mongolska, Kirgizska a Kazachstanu. Dravce pomáhali ľuďom prežiť. Lovili potravu a prinášali kožušiny. V stredoveku bolo sokoliarstvo výsadou kráľov a šľachty. Potom prišli strelné zbrane a tradícia sokoliarstva začala upadať.
V polovici 20. storočia sa vrátila späť. Na Slovensku ju obnovil Ivan Maroši, priekopník, ktorý sa učil v Maďarsku. Založil Slovenský klub sokoliarov, ktorý má dnes približne 300 členov. Sokoliarstvo bolo v roku 2019 zapísané do UNESCO ako nehmotné kultúrne dedičstvo ľudstva. Slovenskí sokoliari pôsobia na hradoch po celej Európe, vykonávajú biologickú ochranu letísk a alebo pripravujú dravce pre účinkovania vo filmoch.
Filmová hviezda Rudo
Jeden z projektov, na ktorom Mário pracoval, bol výcvik orla do rozprávky Najväčší zázrak, ktorá bude mať premiéru 24. decembra na STVR. Jednu z hlavných úloh si v ňom zahral orol skalný menom Rudo, ktorý pochádza zo školskej sokoliarne. Tá je, mimochodom, v lete otvorená aj pre verejnosť. Počas školského roka je lepšie vopred sa ohlásiť.
Posolstvo sokoliara: Pozerať sa viac nahor, doslova aj obrazne
Ak by mal sokoliar Mário Bujňák odkázať ľuďom jedinú vec, bola by to jednoduchá, ale dôležitá myšlienka: „Zaujímajte sa o prírodu. Učte sa o nej. Chráňte ju.“ Hovorí, že dnešná doba je presýtená negatívnymi správami. Ľudia často zabúdajú, že krásne veci sú všade okolo nás – hory, lesy, západy slnka, spev vtákov, vôňa ihličia. „Možno niekto po zhliadnutí videa s dravcami vyjde na kopec. A zistí, že západ slnka je tak krásny, že mu dobije energiu. A začne sa pozerať na svet o trochu pozitívnejšie.“
Možno v tom spočíva tajomstvo sokoliarstva. Nie v adrenalíne, nie v silných pazúroch, ani v rýchlosti 300 km/h. Ale v tom tichu, keď človek zdvihne ruku k oblohe a dravec si vyberie, dobrovoľne, že sa vráti. Nie preto, že musí. Ale preto, že chce. A to je vo svete plnom neistôt nádherná správa.