Britskí vodiči elektromobilov môžu v roku 2027 na verejných rýchlonabíjačkách častejšie platiť až libru za kilowatthodinu. Najcitlivejšie môže zdražovanie zasiahnuť ľudí bez možnosti nabíjať doma.
Pri kúpe elektromobilu sa zvyčajne rieši dojazd, kapacita batérie a rýchlosť nabíjania. O tom, či bude jeho prevádzka finančne zaujímavá, však rozhoduje najmä spôsob účtovania nákladov elektrickej siete. Práve ten sa podľa britskej analýzy Reverse the Charge stáva vážnou prekážkou dostupného verejného nabíjania. Aktuálny dokument z novembra 2026 pripravil Tom Riley, zakladateľ publikácie The Fast Charge, v spolupráci s prevádzkovateľom nabíjacej siete Zest.
Zo štúdie vychádza, že ak zostane zachovaný súčasný systém v krajine, cena 1 libry za kWh (cca 1,20 €/kWh) môže byť na verejných rýchlonabíjačkách v roku 2027 čoraz bežnejšia. Podstata problému spočíva v zmene takzvaných reziduálnych sieťových poplatkov, ktoré pomáhajú pokrývať fixné náklady existujúcej elektrickej infraštruktúry. Britský regulátor Ofgem o reforme rozhodol ešte v roku 2019. Podľa štúdie sa zmeny prejavili v distribučných sieťach od apríla 2022 a v prenosovej sústave od apríla 2023.
Pri dotknutých podnikateľských odberoch sa táto časť nákladov vyberá prostredníctvom fixných platieb, pričom zaradenie odberného miesta súvisí s kapacitou jeho pripojenia. Nejde teda len o to, koľko elektriny prevádzkovateľ skutočne odoberie. Pre rýchlonabíjačky je takéto nastavenie mimoriadne citlivé. Aby vodič nemusel pri stojane stráviť hodiny, potrebuje stanica dostatočne výkonné pripojenie. To však neznamená, že ho využíva naplno počas celého dňa. Najmä nové lokality môžu určitý čas obsluhovať iba relatívne málo áut, hoci už musia byť technicky pripravené na vyšší dopyt v budúcnosti.
Sieť má, samozrejme, náklady aj vtedy, keď sa na stanici práve nenabíja. Sporné je predovšetkým rozdelenie týchto nákladov a to, či zvolený systém neprimerane nezaťažuje infraštruktúru budovanú v predstihu pred rastom počtu elektromobilov. Tento problém pritom opisuje aj britský vládny materiál o pripájaní nabíjacej infraštruktúry.
Nárast poplatkov o 616 %
Autori štúdie počítali s jednou rýchlonabíjačkou s dvoma 100 kW konektormi a dohodnutou kapacitou pripojenia 232 kVA. Pri tomto modelovom zariadení vzrástli fixné náklady zahrnuté do výpočtu zo 61,47 libry týždenne v roku 2021 na 440,13 libry v roku 2026, čo predstavuje zvýšenie o 616 %. Ročne to vychádza na približne 22 950 libier v roku 2026. Pre rok 2027 autori počítajú už so sumou 77,39 libry denne, teda 28 246 librami za rok. Nabíjací areál so šiestimi takýmito zariadeniami a dvanástimi konektormi by sa podľa modelu dostal zo 137 698 libier ročne na 169 477 libier. Tieto sumy však ešte nepredstavujú kompletný účet za fungovanie celej stanice. Prevádzkovateľ totiž potrebuje zaplatiť aj elektrinu, technológie, pozemok, servis, platobné systémy a ďalšie položky. Časť vstupov pre rok 2027 navyše vychádza z predbežných taríf prenosovej sústavy, ktoré podľa metodiky ešte podliehajú konečnému potvrdeniu.
Rozhodujúca je vyťaženosť nabíjacej stanice
Fixný denný poplatok sa musí rozdeliť medzi všetky predané kilowatthodiny. Čím je ich menej, tým vyššia suma pripadá na každú z nich. Pri mesačnom predaji 3 000 kWh odhaduje model na rok 2027 náklady na elektrinu a sieťové položky na 1,032 libry za kWh, a to bez DPH a ostatných prevádzkových nákladov. Ak rovnaká nabíjačka predá 6 000 kWh mesačne, suma klesne na 63,3 pence za kWh. Pri 12 000 kWh je to 43,3 pence. Nízka vyťaženosť tak zvyšuje náklady na predanú kWh, drahé nabíjanie tým pádom odrádza vodičov od nabíjania a slabý dopyt ďalej komplikuje návratnosť celej investície.
Štúdia uvádza s odvolaním sa na Zapmap priemernú cenu britského rýchleho nabíjania bez predplatného na úrovni 79 pencí za kWh. Posun na jednu libru by oproti tejto hodnote znamenal zdraženie o 27 %. Pri odbere 50 kWh by účet stúpol z 39,50 na 50 libier, čo je cca 60 eur. Rozdiel 10,50 libry za jedno nabíjanie už pri pravidelnom používaní verejných staníc nie je zanedbateľný.
Vysoká cena automaticky neznamená vysoký zisk
Zest v štúdii poskytol údaje o dvoch konkrétnych lokalitách. Aj tu však treba rozlišovať medzi skutočnou infraštruktúrou a modelovaným využitím. Výpočty používajú predpoklad počiatočného predaja 50 kWh na konektor denne, nie namerané tržby týchto staníc. Pri mestskom nabíjacom areáli v Birminghame platí zákazník 69 pencí za kWh vrátane DPH. Z 58 pencí bez dane pripadá podľa výpočtu 48 pencí na elektrinu a súvisiace sieťové či fixné položky. Na ostatné náklady zostáva desať pencí.
Pri londýnskej ultrarýchlej nabíjačke s výkonom 150 kW je cena 77 pencí vrátane DPH. Zo 64 pencí bez dane pohltia uvedené náklady 58 pencí. Zostávajúcich šesť pencí musí prispieť na všetko ostatné. Nie je to pritom čistý zisk, pretože z týchto peňazí treba pokrývať aj investíciu do nabíjačky, prenájom miesta, údržbu či zákaznícku podporu. Vodič tak môže mať oprávnený pocit, že platí veľa, ale prevádzkovateľ súčasne nemusí dosahovať uspokojivú návratnosť.
Najviac pocítia problém vodiči bez domáceho nabíjania
Analýza s odvolaním na RAC Foundation uvádza, že približne tretina britských domácností nemá parkovanie mimo ulice. Pre mnohých z týchto motoristov preto nie je možné vlastniť svoj wallbox. Časť z nich síce môže využívať nabíjanie v práci alebo pomalšie verejné stanice, ale tí, ktorí sú pravidelne odkázaní na rýchlonabíjanie, prípadné zdraženie pocítia výraznejšie.
Autori štúdie preto žiadajú zmenu spôsobu účtovania a upozorňujú na návrhy DCP 420 a DCP 454. Prvý by oprávneným odberným miestam umožnil presun do nižšieho pásma reziduálnych poplatkov. Druhý smeruje k úľave založenej viac na skutočnej spotrebe. Zmyslom požiadavky je znížiť zaťaženie staníc, ktoré potrebujú vysoký výkon, ale zatiaľ ho využívajú iba obmedzene. Ani takáto zmena však neodstráni náklady elektrickej siete. Otázkou zostáva, ako sa rozdelia medzi ostatných používateľov.
