Ak sa niekoho opýtate, či je dobrý šofér, väčšina bez váhania povie „jasné“. Jazdia predsa už roky, prešli desaťtisíce kilometrov, majú to v ruke. Realita je však iná. Až 49 % všetkých dopravných nehôd na Slovensku je spôsobených nepozornosťou vodiča.
Šoférujete roky, bez nehody, denne jazdíte do práce a späť. Odborníčka na bezpečnú jazdu Lucia Solomon upozorňuje na fakt, ktorý mnohých zarazí: mnohí vodiči by dnes neurobili ani vodičský test. Doslova. „Skúste si na internete urobiť test, ktorý ste robili na vodičák. Asi tridsať percent ľudí by ho dnes nezvládlo,” hovorí. A nehovorí pritom o žiadnych zložitých otázkach alebo chytákoch, ale o úplných základoch vodičskej gramotnosti. Jednou zo základných otázok, na ktorú by mal vedieť odpovedať každý vodič, je tá o rozostupoch medzi autami. A predsa, keď sa ľudí opýtate, koľko majú nechať miesta za vozidlom pred sebou, mnohí povedia „asi desať metrov“, alebo „koľko cítim, že potrebujem“.
Bezpečný odstup sa meria v sekundách
Minimálne dve sekundy, to je zákonný základ. Štyri sekundy sú odporúčaným odstupom, pri ktorom má vodič reálnu šancu zareagovať aj v momentoch, keď sa stane niečo nečakané. Keď jazdíte mestom päťdesiatkou, vaše auto prejde približne štrnásť metrov za sekundu. Desaťmetrový rozostup, ktorý mnohým pripadá ako dostatočný, tu ešte možno ako-tak funguje, aj to len za ideálnych okolností. Na suchu, v plnej pozornosti, bez momentu váhania. Lenže, keď sa presunieme na diaľnicu, všetko sa zmení. Pri rýchlosti 130 kilometrov za hodinu prejde auto približne tridsaťdeväť metrov za jedinú sekundu. Desať metrov odstupu je zrazu menej ako tretina sekundy jazdy. A tu už vôbec nie je priestor na reakciu. A reakcia je presne to, čo rozhoduje.
Ľudské telo má prirodzenú reakčnú dobu okolo jednej sekundy. Často aj dlhšiu, ak je vodič unavený, rozptýlený, alebo dokonca len obyčajne zamyslený. Na konci dňa platí jednoduché pravidlo, ktoré by malo byť vyryté v hlave každého vodiča: na cestách nezachraňujú životy metre, zachraňuje ich čas. A čas si kupujeme práve odstupom.
Zanedbávame prácu s mladými vodičmi
Lucia zo sedadla inštruktorky vidí obrovský priestor v práci s mladými vodičmi. Po získaní vodičáku je práca s nimi minimálna. „V krízovej situácii nezáleží na pohlaví. Každý človek zareaguje šokom a inštinktom. A tie inštinkty treba natrénovať. Ženy na tréningoch školy šmyku zvládajú manévre veľmi porovnateľne ako muži. Sú síce ostražitejšie, ale nie neschopnejšie. Ženy menej riskujú a sú viac odolné voči adrenalínu. Muži si viac veria, viac riskujú a nechajú sa viac unášať adrenalínom.“ Štatistiky nehodovosti na Slovensku hovoria, že pomer medzi vodičmi, ktorí spôsobili fatálnu nehodu, je 77 % mužov a 23 % žien.
Ani hands-free telefonovanie či počúvanie podcastov nie je úplne bezpečné
„Pri hands-free sa nesústredíme na to, čo sa deje okolo nás. Naša pozornosť sa fixuje na jeden bod pred autom. Strácame periférne videnie. To znamená, že nevidíme deti, cyklistu, auto z bočnej ulice a podobne,“ upozorňuje Solomon. Hands-free nie je problém technický. Je to problém kognitívny, pretože mozog vodiča sa venuje telefonátu, nie jazde. Vodič má pritom často falošný pocit bezpečia. Veď všetko robí podľa zákona, mobil nedrží v ruke, takže má tendenciu riziko úplne podceniť. Lucia pripomína, že podobne rozptyľujúco môžu pôsobiť aj dlhé telefonáty so šéfom, emotívne rozhovory či náročné podcasty, ktoré si vyžadujú plnú pozornosť.
Na korigovanie šmyku treba správne držať volant
Šmyk je situácia, pri ktorej začiatočník aj skúsený vodič zlyhá v tom istom bode a to v panike. „Problém je stres. Keď auto nebrzdí alebo nejde, kam chcem. Vodič začne prudko uťahovať volant a často aj prudko brzdiť. Ale kolesá nedokážu efektívne aj zatáčať aj brzdiť na 100 %. Tým si situáciu ešte zhorší,“ opisuje jeden z ďalších inštruktorov zo školy šmyku SuperDRIVE Martin Vyskoč. A potom prichádza ďalšia chyba: nesprávny úchop volantu. Staré poučky z autoškoly už neplatia. „Správna poloha rúk je 9 a 3. Tak máte najväčší rozsah pohybu, auto môžete ovládať na 180° bez toho, aby ste pustili volant. A zároveň vás v prípade nárazu airbag netrafí do rúk,“ vysvetľuje Martin. A chybná poloha tela? To je ešte horšie. Vystreté ruky, opierka skoro poležiačky, pás pod pazuchou. Výsledkom je, že v prípade kolízie, ani pás, ani airbag nedokážu ochrániť telo tak, ako boli navrhnuté.
Ako krízovo brzdiť
Približne 80 % vodičov robí pri brzdení v strese chyby a tou najčastejšou je slabé a neefektívne brzdenie. Ľudia majú pocit, že keď trochu viac pritlačia, stačí to. „Krízovo brzdiť znamená skočiť celou silou na brzdu. Neriešim jemnosť, neriešim cit. Auto má ABS, ono prerušovane brzdí za mňa. Moja úloha je dupnúť čo najrýchlejšie,“ vysvetľuje inštruktor Martin Vyskoč. Práve vďaka ABS sa dá pri plnom brzdení zároveň vyhnúť prekážke, kolesá sa nezablokujú a auto ostáva do istej miery ovládateľné. Vodič môže meniť smer a nie je odsúdený len na bezmocné šmýkanie rovno vpred. Tento systém však dokáže pracovať naplno len vtedy, keď vodič dupne na pedál okamžite, nie postupne a opatrne, ako to mnohí robia zo zvyku alebo zo strachu.
Vysoká rýchlosť je problém
Rýchlosť je druhým najčastejším dôvodom fatálnych nehôd na Slovensku. Mnohí vodiči majú pocit, že pokiaľ majú auto pod kontrolou, môžu si dovoliť ísť o pár kilometrov rýchlejšie, než dovoľuje situácia či predpisy. Lenže kontrola je často len ilúzia. Skutočná hranica možností auta a pneumatík je oveľa bližšie, než si myslíme. „Nedovolená rýchlosť znamená, že neviem odhadnúť, čo moje auto zvládne. V zákrute stačí zvýšiť rýchlosť o tri – štyri kilometre za hodinu a už auto nedokáže držať stopu a zväčšuje sa polomer jeho zatáčania,“ pripomína Lucia. A na klzkej ploche? Tam stačí jeden jediný kilometer navyše. To, čo vodič subjektívne vníma ako zanedbateľný rozdiel, môže v praxi rozhodnúť o tom, či zákrutu prejde, alebo skončí mimo cesty.
