Na dovolenku sa väčšina z nás teší, no keď sa rozhodnete vyraziť na stovky kilometrov v plug-in hybride, do hry vstupuje viacero otáznikov. Ako zvládne cestu auto, ktoré kombinuje spaľovací motor s elektromotorom, ak nepoznáme infraštruktúru nabíjačiek počas cesty? A čo batožina alebo spotreba? Presne to sme sa rozhodli otestovať. Zobrali sme Škoda Kodiaq PHEV na cestu z Bratislavy do talianskeho Bibione.
Vyrážali sme v pondelok v noci s plne natankovanou nádržou aj nabitou batériou. Hybridný systém Škody Kodiaq pracoval ukážkovo – striedal spaľovací motor s elektromotorom a bez problémov zvládal aj trojčlennú posádku s poriadnou dávkou kempingovej výbavy. Po približne 300 kilometroch sa batéria úplne vybila a pri prvej zastávke sme nemali možnosť nabiť ju. Nabíjačka sa objavila až po ďalšej hodine a pol cesty, pri odpočívadle pri Wörthersee. Tam sme počas krátkeho pitstopu nabili aspoň pár percent, ktoré nám pomohli na ďalšej trase.
Do Bibione sme dorazili ráno okolo siedmej a začali hľadať voľné miesto v kempe. Pri pohľade na palubný počítač sme ostali príjemne prekvapený. Po 600 kilometroch ukazoval priemernú spotrebu 5,7 l/100 km. Na pomery veľkého SUV s plug-in hybridným pohonom to rozhodne nebolo zlé.
Hľadanie kempingu
Do obľúbenej destinácie najmä nemeckých turistov sme dorazili až príliš skoro. Kempingy v Bibione otvárali svoje brány až po ôsmej hodine, a tak sme si museli chvíľu počkať. Nepríjemným prekvapením bolo, že nami vyhliadnutý kemp Duna bol už plne obsadený. Pokračovali sme teda ďalej a zakotvili pri známom Capalonga. Aj tam bolo plno, no aspoň nás zapísali do poradovníka s tým, že ak sa niečo uvoľní, dajú nám vedieť. Nádejne sme zamierili do ďalšieho kempu, kde nás privítali s úsmevom, miesto mali a všetko sme už takmer mali vybavené. No potom prišla otázka na cenu.
Keď nám recepčný oznámil sumu 1700 € za pobyt pre troch ľudí so stanom a autom, ostali sme v nemom úžase. Za takúto cenu by sme mali aj luxusný hotel. Ponuku sme preto odmietli a trochu zúfalo pokračovali v hľadaní ubytovania, ktoré by dávalo väčší zmysel. V tom zazvonil telefón, volali z Capalongy, že sa uvoľnilo miesto a môžeme prísť. Úľava, ktorú sme v tej chvíli pocítili, bola asi rovnaká, ako keby sme našli nabíjačku na posledné percento batérie. Nakoniec sme zakotvili v kempingu Capalonga a medzi štyrmi stromami sme si postavili stan.
Cestovanie s Kodiaqom
Nová Škoda Kodiaq iV je vybavená plug-in hybridnou sústavou, ktorá kombinuje benzínový štvorvalec s objemom 1,5 litra a elektromotor napájaným z 25,7 kWh batérie. Tú je možné dobíjať aj z DC nabíjačiek, pričom maximálny výkon nabíjania dosahuje až 50 kW. Pohon je spojený so 6-stupňovou automatickou prevodovkou a posiela krútiaci moment iba na predné kolesá, čo môže byť pre niektorých záujemcov limitujúcim faktorom. Kodiaq však zaujme komfortom. Auto je výborne odhlučnené a aj keď motor pri diaľničnej rýchlosti 130 km/h točí približne 3 000 ot./min., do kabíny preniká len minimum hluku. V interiéri je dostatok miesta, množstvo praktických odkladacích priestorov a vo verzii Sportline aj športové sedadlá, ktoré sa osvedčili aj počas nočnej jazdy. Za volantom sme sa ani po stovkách kilometrov necítili nepohodlie.
K dobrému pocitu z jazdy prispieva aj head-up displej a kvalitné príplatkové audio. Avšak najväčším prínosom pre dlhé cestovanie bol balík Assisted Drive Plus a adaptívny podvozok DCC Plus. Adaptívny tempomat v kombinácii so spoľahlivým asistentom udržiavania vozidla v strede jazdného pruhu je doslova na nezaplatenie, najmä na monotónnych úsekoch diaľnice.
Samotný podvozok DCC Plus sa ukázal ako univerzálny spoločník. Na rozbitých okreskách dokázal skvelo filtrovať nerovnosti, zatiaľ čo na kvalitných rakúskych či talianskych diaľniciach sme ho nastavili na najtvrdší režim, čím sa znížili náklony karosérie a jazda pôsobila stabilnejšie. V kombinácii s perfektným asfaltom to bol zážitok, pri ktorom sa človek o jamy či nerovnosti vôbec nemusel starať.
Nemôže chýbať návšteva legendárnej talianskej značky
Čo by to bol za výlet do Talianska bez návštevy múzea niektorej z ikonických automobiliek? My sme tentokrát zamierili do mestečka Maranello v provincii Modena, kde sídli značka so vzpínajúcim sa koňom v znaku – Ferrari.
Na prvý pohľad pôsobí Maranello ako obyčajné talianske mestečko, no čím viac sa blížite k centru, tým viac cítite, že toto je skutočne domov Ferrari. Na každom rohu nájdete obchody zamerané na autá, nielen na Ferrari. Predávajú všetko – od miniatúrnych modelov, časopisov a suvenírov až po exkluzívne zberateľské kúsky za tisíce eur. Cestou k múzeu sa nám naskytol aj ikonický pohľad – obrovská červená budova, v ktorej sídli továreň Ferrari. Až tu si človek uvedomí, že je na mieste, kde sa rodia tie najznámejšie superšporty sveta.
Do samotného múzea sme dorazili v ideálnom čase bez čakania v rade, rovno k pokladni. Vstupné pre dospelého bolo 32 €. Hneď po vstupe nás privítala dvojica výnimočných áut: červené Ferrari 12 Cilindri a legendárne Ferrari 275 GTB4. Výstava sa pravidelne obmieňa, no my sme mali šťastie vidieť aj také skvosty ako Monza SP2, F12 TDF, Purosangue, SF90 XX Stradale, 458 Speciale, F40 a mnoho ďalších. Nechýbali ani unikátne „one-off“ projekty, ktoré dokazujú, že Ferrari dokáže vytvoriť auto presne podľa predstáv svojich najnáročnejších klientov.
Sala delle Vittorie – Sieň víťazstiev
Jednou z najpôsobivejších častí múzea je Sala delle Vittorie – Sieň víťazstiev, ktorá ukrýva všetky trofeje, ktoré Ferrari za svoju dlhú históriu získalo vo Formule 1. Atmosféra tejto miestnosti je neopísateľná – vitríny plné pohárov, prilby majstrov sveta a monoposty, ktoré písali históriu motoršportu.
Nechýbajú tu legendárne autá šampiónov ako Michael Schumacher, Kimi Räikkönen, Niki Lauda či Gilles Villeneuve. Zaujímavým exponátom je aj monopost z roku 2020, hoci počas sezóny nevyhral ani jednu veľkú cenu, nesie špeciálne lakovanie. To vzniklo pri príležitosti jubilejnej, tisícej veľkej ceny Ferrari vo Formule 1, ktorá sa navyše konala na domácom okruhu v Mugelle. Aj vďaka tomu má tento inak „smutný“ monopost svoje miesto medzi legendami.
Potulky Maranellom
Po návšteve múzea sme sa vybrali k známemu testovaciemu okruhu Pista di Fiorano, ktorý Ferrari využíva na ladenie svojich modelov aj monopostov F1. Tentokrát sme však nemali šťastie, keďže počas našej návštevy platila v celom svete Formuly 1 povinná letná prestávka, takže okruh zíval prázdnotou. Aj tak to bol zážitok, stáť na mieste, kde sa bežne testujú tie najexkluzívnejšie autá značky.
Po „odškrtnutí“ tohto bodu sme zamierili priamo k továrni a k ikonickej bráne Ferrari, ktorá je povinnou zastávkou každého fanúšika na fotku. Atmosféru Maranella dotváralo nielen krásne počasie a príjemné prostredie, ale aj fakt, že na každom rohu sme mohli stretnúť niektorý z modelov Ferrari, či už išlo o súkromné autá miestnych, alebo ako súčasť početných požičovní superšportov. Maranello tak pôsobí ako skutočné pútnické miesto pre automobilových nadšencov. Je to mesto, kde sa Ferrari nielen vyrába, ale kde sa aj doslova dýcha Ferrari.
Benátky
Po tradičnom talianskom obede v Maranelle sme sa vydali späť do kempu. Cestou sme si však nemohli neodpustiť zastávku v jednom z najznámejších a zároveň najčarovnejších miest sveta – Benátkach.
Kodiaq sme zaparkovali hneď na prvom parkovisku, čo sa ukázalo ako chyba. Do samotného centra nás čakala dlhá pešia prechádzka. Benátky mali svoju typickú, jedinečnú atmosféru, no zároveň nás ničím výrazne neprekvapili. Všade bolo obrovské množstvo turistov a, bohužiaľ, aj neporiadku.
Fascinujúce však bolo sledovať šoférov lodiek, ktorí si vedeli vypočítať každý manéver na posledný centimeter. Pri autách je takáto presnosť samozrejmosťou, no pri lodi na vode to pôsobilo oveľa impozantnejšie. Po dlhom dni sme sa v Benátkach nezdržali. Absolvovali sme krátku prechádzku, pozreli si zopár obchodov so suvenírmi a zamierili späť k autu. Čakala nás už len cesta späť do Bibione a zaslúžený oddych.
Mýto
Na rozdiel od väčšiny krajín Európy nepoužívajú Taliani diaľničnú známku, ale mýto, ktoré sa platí podľa najazdených kilometrov. Tento systém lepšie pokrýva vysoké náklady na údržbu náročnej infraštruktúry a zároveň financuje súkromných prevádzkovateľov diaľnic. Je to síce drahšie riešenie ako paušálna známka, no treba uznať, že kvalita talianskych diaľnic je na vysokej úrovni. Ako už bolo spomenuté, na Kodiaqu sme mali na diaľnici nastavený podvozok DCC Plus na najtuhší režim. Aj pri vyšších rýchlostiach bola jazda komfortná, stabilná a dlhé tiahle zákruty neboli žiadny problém.
Nevýhodou mýtneho systému sú však zápchy, ktoré vznikajú pri mýtnych bránach. Bežne odbavovanie prebieha rýchlo, no keď sa v nedeľu na ceste domov stretnú všetci dovolenkári, vie to narásť do poriadnych kolón. A treba si dať pozor aj na správny pruh. My sme sa pri jednej bráne omylom zaradili do pruhu určeného pre Telepass – elektronické mýto. Vrátiť sa nebolo možné, za nami už stáli tri autá a rampa sa otvorila, takže nám nezostalo nič iné, len prejsť. Problém bol, že sme nedostali žiadny lístok ani doklad o tom, kde sme diaľnicu opustili. Následne sme sa snažili mýto zaplatiť na rôznych pobočkách, ktoré sme našli cez Google, no bez úspechu. Teraz nám nezostáva nič iné, len čakať na list od diaľničnej spoločnosti a s najväčšou pravdepodobnosťou aj s prirážkou.
Cesta domov
Po týždni oddychu, spoznávania okolia a kúpania v mori prišiel čas vydať sa späť domov. Najväčšou výzvou bolo opäť sa pobaliť do auta. Batožina sa akoby zázračne rozmnožila. Okolo jedenástej sme mali všetko naložené, natankovali sme plnú nádrž (v Taliansku bola cena benzínu približne o 30 centov vyššia ako u nás) a vyrazili na cestu.
Hneď po prvých kilometroch bolo jasné, že cesta nebude taká hladká ako nočná jazda smerom do Talianska. Cesty boli plné dovolenkárov, ktorí sa takisto vracali domov. Na diaľnici panoval relatívny pokoj, prvé väčšie zdržanie prišlo pri mýtnej bráne – pri vjazde to išlo rýchlo, no pri platení už pomalšie.
Trasa nás zaviedla nádhernou krajinou popri kopcoch Severných vápencových Álp až do Rakúska. Plánovanú prestávku pri odpočívadle pri Wörthersee sme museli vynechať, keďže bolo preplnené. Pokračovali sme preto na ďalšie odpočívadlo, kde sme si dali rýchle občerstvenie a opäť vyrazili na cestu.
Rakúsko nás privítalo brutálnym lejakom, kedy bola viditeľnosť mizerná a jazda poriadne stresujúca. Našťastie, počasie sa postupne umúdrilo a cesta bola opäť pohodová až do úseku približne 150 kilometrov pred Bratislavou, kde nás zastihli dlhé kolóny. Navigácia nám odporučila odbočiť na starú cestu, po niekoľkých kilometroch sme sa však opäť pripojili na diaľnicu, kde sa premávka trochu uvoľnila. Pomaly sme prešli asi deväťkilometrový úsek a potom zamierili smerom na Maďarsko, kde bola premávka bezproblémová. Neďaleko slovenských hraníc sme sa opäť pripojili na diaľnicu a v poriadku dorazili do cieľa.
Rezultát
Celkovo sme za týždeň najazdili so Škodou Kodiaq takmer 2 000 kilometrov. Palubný počítač ukázal priemernú spotrebu 6,0 l/100 km, a to s jediným úplným nabitím batérie pred odchodom, jedným krátkym „symbolickým“ nabíjaním a ešte jedným, kedy sa nám podarilo nabiť asi na tri štvrtiny kapacity batérie. Vzhľadom na to, že pod kapotou pracuje len 1,5-litrový štvorvalec, je takýto výsledok viac než prekvapivý. Bez elektrifikácie by mal tento motor v tak veľkom SUV plné ruky práce. Kodiaq v prevedení plug-in hybrid tak v praxi ukázal, že vie byť nielen ekologickou alternatívou, ale aj rozumnou voľbou na rodinnú dovolenku.
