Európske predpisy v oblasti cestnej premávky a bezpečnosti vozidiel majú ušľachtilý cieľ. Chrániť ľudské životy. Každý rok zomierajú na cestách tisíce ľudí a každé opatrenie, ktoré môže znížiť toto číslo, by sa na prvý pohľad malo javiť ako dobro, nad ktorým netreba polemizovať.
Lenže v praxi sa ukazuje, že medzi zámerom a výsledkom býva často priepastný rozdiel. A, samozrejme, nadmerná regulácia má vedľajší efekt. Taký, že v očiach verejnosti spochybňuje samotnú autoritu, ktorá by mala byť garantom zdravého rozumu.
Typickým príkladom je povinný systém monitorovania vodiča prostredníctvom palubnej kamery. Tú v nových autách nájdete buď na volante alebo na A-stĺpiku, prípadne niekde na palubnej doske. Systém má správne odhaliť, keď vodič stratí pozornosť, zaspáva alebo sa venuje činnostiam, ktoré nesúvisia s riadením. V prípade, ak vodičovi príde nevoľno, niektoré systémy sú schopné bezpečne zastaviť na kraji cesty a vyslať núdzový signál. Teoreticky výborný nápad. V realite však kamera spustí akustické upozornenie aj vtedy, keď si vodič jednoducho prelaďuje rádio alebo nastavuje klimatizáciu na dotykovej obrazovke. Nehovoriac o tom, keď venuje pohľad deťom alebo spolucestujúcim. To, čo má byť bezpečnostná poistka, sa mení na iritujúceho elektronického dozorcu, ktorý potrestá aj bežnú a nutnú manipuláciu s ovládacími prvkami. Čo je to za zdravý rozum, keď ma vozidlo trestá pípaním za to, že sa pozerám do spätného zrkadla alebo si chcem zapnúť vyhrievanie sedadla?
Obrazovky v autách sa neustále zväčšujú. Niektoré sú už väčšie ako televízory v bežných domácnostiach. Prečo je potom manipulácia s mobilným telefónom zakázaná a sankcionovaná, no obrovské dotykové displeje, ktoré vyžadujú minimálne rovnaké množstvo pozornosti, sú v automobiloch povolené? To sú oprávnené otázky bežných vodičov, na ktoré im nikto nedá zmysluplnú odpoveď. Jednoducho, je nevyhnutné odvrátiť zrak od vozovky, aby bolo možné nastavil základné funkcie auta. A reakcia bruselského úradníka pretransformovaná do vozidla? Otravné pípanie vedúce k absurdnej situácii, ktorá v očiach verejnosti degraduje zmysel celej bezpečnostnej legislatívy. Lebo áno, rozumnému a empatickému človeku záleží na tom, aby v doprave zomieralo čo najmenej ľudí a na cestách sme sa mohli cítiť bezpečne.
Keď sa podobné nezmysly kumulujú, ľudia strácajú dôveru v európske rozhodnutia ako také. Vnímajú ich nie ako logické kroky smerujúce k vyššej bezpečnosti či ekologickej udržateľnosti, ale ako príkazy odtrhnuté od reality každodenného života. Z tohto pocitu pramení aj skepsa voči veľkým ambicióznym projektom, ako je zákaz predaja áut so spaľovacím motorom od roku 2035. Samotná myšlienka prechodu na elektromobilitu pritom nemusí byť zlá. Technológie sa posúvajú, vlastnosti i praktické využitie elektromobilov sa neustále zlepšuje a nulové lokálne emisie budú mať pozitívny efekt na životné prostredie, v ktorom žijeme. No ak je táto vízia komunikovaná zhora, z prostredia, z ktorého vychádzajú aj oveľa menšie predpisy a považujú sa za nezmyselné, výsledkom je odmietnutie celej koncepcie.
Autorita sa nedá budovať len na sile paragrafov. Potrebuje dôveru a pochopenie. Európske inštitúcie aj výrobcovia automobilov by mali klásť dôraz na to, aby ich opatrenia boli nielen technicky správne, ale aj logicky a ľudsky zrozumiteľné. Ak vodič vníma systém vo svojom aute skôr ako nepriateľa než ako pomocníka, potom je niekde problém. A kým sa tieto paradoxy neodstránia, každý ďalší predpis, akokoľvek bude dobre mienený, bude len ďalším kamienkom do mozaiky nedôvery voči „bruselskému diktátu.“
