Najnovšie napätie okolo Venezuely opäť vytiahlo na svetlo realitu, ktorú svet pozná už celé desaťročia, no stále ju odmieta systémovo riešiť. Ropa nie je len surovina pre priemysel. Je to geopolitická zbraň, ktorá dokáže rozpútať konflikty, rozvrátiť regióny a núti veľmoci konať spôsobmi, ktoré by inokedy neobhájili.
Tento vzorec nie je výnimočný ani nový. V rôznych podobách sa opakuje už od 20. storočia a platí jednoduché pravidlo – tam, kde je ropa strategicky dôležitá, vzniká napätie. Ropa totiž zostáva kľúčovým palivom globálnej ekonomiky a zároveň nástrojom politického vplyvu. Krajiny, ktoré ju kontrolujú, získavajú moc, tie, ktoré sú od nej závislé, sú skrátka zraniteľné.
Venezuela je v tomto smere učebnicový príklad. Krajina s obrovskými zásobami ropy sa síce stala dôležitým hráčom, no doplatila na to. Jej vnútorné problémy sa postupne premenili na bojisko svetových mocností. To, čo malo priniesť prosperitu, prinieslo nestabilitu. Keď ide o kontrolu nad „kohútikmi“, reči o suverenite idú bokom a nastupujú strategické záujmy.
Tento model sme videli na Blízkom východe, v severnej Afrike aj v postsovietskom priestore. Ropa vytvára prostredie, v ktorom konflikt nie je náhoda, ale trvalé riziko zabudované priamo do systému.
Na pohľad veľmi zvláštne partnerstvo
Čínske vedenie si za posledné dve desaťročia vybudovalo s venezuelskou elitou úzke vzťahy. Peking sa stal hlavným veriteľom krajiny a výmenou za miliardové úvery získal prístup k jej ložiskám. Dnes väčšina venezuelského exportu končí práve v Číne, pričom tieto dodávky často neslúžia na bežný obchod, ale na splácanie dlhov presahujúcich 60 miliárd dolárov.
Ak sa však pozrieme na reálne čísla, Venezuela pre Čínu nie je životne dôležitým zdrojom energie. Celý tento záujem vychádza skôr zo snahy rozložiť riziká. Peking sa nechce spoliehať len na Blízky východ a námorné trasy, ktoré sa dajú v čase napätia ľahko odrezať. Práve tento prípad však ukazuje, aké labilné sú energetické plány, keď stoja na politicky nestabilných režimoch.
Zmena režimu, zásah zvonku alebo strata kontroly nad ťažbou môžu tento model rýchlo rozbiť. Pre Čínu by to neznamenalo len stratu vplyvu v Latinskej Amerike, ale aj zmarené miliardy a neistotu okolo budúcich dodávok.
Pre Čínu je Venezuela varovaním, že ani obrovské investície nemajú váhu, ak im chýba politické krytie. To je hlavný dôvod, prečo Peking masívne investuje do vlastnej transformácie. Elektrifikácia dopravy a rozvoj elektromobility tu nie sú len otázkou ekológie, ale strategickým poistením. Čína je najväčším dovozcom ropy na svete a znižovanie jej spotreby v doprave dáva jasnú logiku – menej ropy znamená menšiu citlivosť na sankcie, blokády a cenové šoky.
Elektromobilita ako súčasť čínskej prípravy na budúcnosť
Čína nerieši svoju energetickú zraniteľnosť len silou a diplomaciou, ale snaží sa ju znižovať obmedzovaním samotnej potreby ropy. Masívne investície do elektromobility, batérií a elektrifikácie dopravy nie sú len o priemysle, čistejšom ovzduší alebo exporte. Ide o dlhodobý pokus zbaviť ropu jej postavenia strategickej suroviny.
Čína je totiž najväčším dovozcom ropy na svete a zároveň krajinou mimoriadne odkázanou na námorné trasy. Tie sú v prípade konfliktu jej najslabším článkom. Znižovanie spotreby ropy v doprave preto dáva z pohľadu Pekingu jasnú logiku. Menej ropy znamená menšiu citlivosť na sankcie, blokády a cenové šoky. Zjednodušene povedané, elektromobilita už nie je žiadny ideologický projekt. V čínskom ponímaní ide skôr o formu strategického poistenia v čoraz nestabilnejšom svete.
Taiwan a energia
Napätie okolo Taiwanu sa často vysvetľuje ako politický spor, no má aj kritický praktický rozmer. Prípadný otvorený konflikt v západnom Pacifiku by okamžite odrezal námorné trasy, cez ktoré do Číny prúdi energia.
Peking preto systematicky pracuje na znižovaní svojej zraniteľnosti ešte predtým, než by sa situácia vyhrotila. Rozvoj domácich zdrojov a batérií je súčasťou prípravy na svet, v ktorom ropa prestane byť hlavnou geopolitickou pákou. Čína sa skrátka snaží minimalizovať riziká, ktoré by z prípadného konfliktu vyplývali pre jej ekonomický chod.
Európa bez ropy nemá plán B
Európa si roky dobrovoľne nasadzovala klapky na oči a dnes za túto naivitu platíme účet, ktorý sa nám nebude páčiť. Na rozdiel od Spojených štátov nedisponujeme silnou jednotnou armádou a na rozdiel od Ruska či krajín Blízkeho východu nemáme k dispozícii rozsiahle zásoby fosílnych palív. Sme vysoko rozvinutý ekonomický blok, no zároveň jeden z najviac závislých regiónov sveta, pokiaľ ide o dovoz energií.
Posledné roky túto realitu odhalili v plnej kráse. Energetická kríza po ruskej invázii na Ukrajinu ukázala, že staviť na lacnú ropu a plyn z autoritárskych režimov bola strategická chyba. Prudký nárast cien a následná inflácia potvrdili, že energetická bezpečnosť nie je abstraktný pojem, ale základná podmienka fungovania ekonomiky. Ropa a plyn sa v rukách dodávateľov nestali mostom spolupráce, ale doslova nástrojom vydierania.
Diskusia o elektromobilite v Európe by sa preto nemala zaseknúť v kultúrnej vojne medzi zelenými aktivistami a skeptikmi. V skutočnosti tu nejde o imidž, ale o jeden z mála spôsobov, ako môže Európa prestať byť fackovacím panákom globálnych kríz. Keďže doprava spotrebúva najviac ropy, elektrifikácia vozového parku je priamou cestou k zníženiu importu a posilneniu suverenity.
Samozrejme, tento prechod otvára nové riziká pri dodávkach lítia či kobaltu. Európa sa však musí z minulosti poučiť a pri týchto surovinách už neopakovať rovnakú chybu, akú urobila pri slepej dôvere v ruské kohútiky. Cieľom je nenechať sa držať pod krkom a získať kontrolu nad vlastnou stabilitou.
Na rozdiel od fosílnych palív si totiž elektrinu vieme vyrobiť doma – z jadra, obnoviteľných zdrojov alebo ich kombinácie. To dáva štátom slobodu a presúva moc z rúk globálnych kartelov späť k spotrebiteľom.
Ropa formovala konflikty 20. storočia. Ak sa Európa chce vyhnúť opakovaniu rovnakých scenárov, musí oslabiť systém, ktorý ich vyrába. Venezuela, napätie okolo Taiwanu či energetické krízy v Európe majú spoločného menovateľa. Čím skôr sa dopyt po rope dostane na trvalý pokles, tým menšiu moc bude mať pri ovplyvňovaní našej politiky a životov.
