Keď človek prvýkrát uvidí veľkú samičku orla skalného, ako s majestátnym pokojom sedí na rukavici sokoliara, má pocit, že sa ocitol v úplne inom svete. Sokoliar Mário Bujňák, ktorého na Instagrame sleduje viac ako 50-tisíc ľudí, žije v tomto svete každý deň. No ešte fascinujúcejšie je to, že tento svet otvára aj deťom. A nie hocikde, ale na jedinej základnej škole na svete, kde je sokoliarstvo povinným školským predmetom.
„Sokoliarstvo nie je len o výcviku dravcov. Je to o pochopení prírody, o zodpovednosti, pokore, disciplíne a o tom, že dravca si nepretvoríš podľa seba. On má stále svoju hlavu, preto treba pracovať s jeho prirodzeným správaním,“ hovorí sokoliar Mário, odborný garant Základnej školy Maximiliána Hella v Štiavnických Baniach. Na škole pracuje už druhý rok a dohliada tam na odborný výcvik desiatok dravcov, s ktorými pracujú deti od druhého ročníka. Jeho životná cesta však nezačala v sokoliarni, ale v umení.
Keď dedo priniesol domov orla
Máriov život by bol úplne iný, keby sa jeho dedko, ktorý pracoval ako lesný robotník, jedného dňa na prechádzke v lese nezohol k zranenému mláďaťu orla skalného. Zobral ho domov a staral sa oň spolu s Máriovým otcom, ktorý sa neskôr stal sochárom a umelcom. Pre malého chlapca to bola udalosť, ktorá mu prekopala detský svet.
Otec mu v mladosti rozprával príbehy o tom, ako orol žil na dvore, učil sa lietať, občas zabil kohúta a sedával na strome pri dome. Kým deti v Máriovom veku sledovali večerníčky, on počúval rozprávania o dravcoch. Otec neskôr preniesol podobizne dravcov do dreva alebo na plátno a malý Mário bol fascinovaný ich veľkoleposťou. Ako chlapec taktiež rád chodil na prechádzky do Levočských vrchov, kde na oblohe z času na čas zahliadol orliu siluetu. „Už ako dieťa som cítil, že sa k nim chcem dostať bližšie. Nie kvôli výcviku, ale kvôli obdivu,“ spomína.
Keď dravec zletí z oblohy
Ak sa sokoliarov spýtate, čo je na ich práci najkrajšie, mnohí povedia to isté. Mário to však vie popísať tak, že sa vám pri čítaní zježia ruky. „Najkrajšie je, keď dravec vyletí vysoko nad vás. V tom momente je maličký, takmer ho nevidím. Potom zdvihnem ruku, on to zbadá a z tej ohromnej výšky zletí smerom ku mne. A keď letí vysokou rýchlosťou, čo v prípade orla skalného môže byť až 300 km/h, tesne pred dopadom zabrzdí s roztiahnutými krídlami. Vtedy človek cíti rešpekt, pokoru a krásu.“
Samozrejme, pekné sú aj chvíle, keď je s dravcami v prírode a trávi tam s nimi čas. Zaujímavý je aj sokoliarsky lov, pri ktorom cíti zvýšenú hladinu adrenalínu. „Lov s dravcom je založený na prirodzenom výbere, čo znamená, že keď je korisť silná, tak dravec ju nemá šancu uloviť, a preto radi hovoríme, že nelovíme pre korisť, ale pre všetky tie krásne chvíle, pocity a zážitky pri samotnom love.“ Slovenský klub sokoliarov spadá pod poľovnícku komoru, a pre sokoliarov platia v podstate rovnaké pravidlá ako pre poľovníkov s puškou akurát nemajú v ruke zbraň, ale dravca.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Sokoliarstvo však nie je len o romantike. Je aj o neistote, pretože keď dravca vypustí, nikdy si nemôže byť na 100 percent istý, že sa vráti. „Dravec lieta úplne na voľno. Sloboda je jeho podstatou. Technicky ho síce dokážem nájsť prostredníctvom rádio telemetrie alebo GPS, ale v konečnom dôsledku je na ňom, či sa vráti. Ak medzi sokoliarom a dravcom nie je vzťah, tak nepriletí.“ Aj preto sme pri fotení stáli trochu ďalej od seba, aby na nás jeho orlica Monza nežiarlila.
POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE
