Hollywoodsky kaskadér Stan Barrett a jeho príbeh rýchlostného rekordu, ktorý v žiadnych oficiálnych štatistikách nenájdete.
Kdesi bolo napísané, že rekordy sú míľnikmi technického pokroku. Rýchlostné rekordy v motorizme však naozaj predstavujú dôležité medzníky vývoja motorových vozidiel. Pozrime sa do tabuliek rekordov. Prvý záznam patri Francúzovi Laubatovi, ktorý na automobile Jeantaud s elektrickým pohonom 18. decembra 1898 dosiahol rýchlosť 63,149 km/h. O štyri mesiace neskôr Camille Jenatzy prekonal hranicu 100 km/h. Dosiahol rýchlosť 105,876 km/h. Rýchlosť 200 km/h prekonali roku 1909, hranicu 300 km/h roku 1927, 400 km/h padlo roku 1932, päťstokilometrová hranica roku 1937. Roku 1947 John Cobb prekonal rýchlosť 600 km/h, zato rýchlosť 700 km/h odolávala plných 17 rokov.
Prekonal ju Breedlow v októbri 1964. O dva dni neskôr ten istý jazdec prekročil rýchlosť 800 km/h a o rok neskôr Art Arfons prekonal 900 km/h. Útok na tisícku sa začal z niekoľkých strán. Túto rýchlosť hodlali pokoriť Briti, no 22. októbra sa to podarilo Američanovi Garymu Gabelichovi na trojkolesovom špeciálnom vozidle s reaktívnym pohonom. Gabelich v dvoch smeroch jazdy dosiahol priemernú rýchlosť 1001,667 km/h. Rýchlosť zvuku však mal prekonať iný Američan – Stan Barrett.
Stavba vozidla
Pri rýchlostiach blízkych rýchlosti zvuku, ktorá pri teplote 0 stupňov Celzia je 1198,8 km/h, pôsobia na kolesové vozidlá už také sily, ktoré boli neznáme aj pre konštruktérov pretekárskych či rekordných vozidiel. Rýchlosť zvuku ľudstvo prekonalo po prvý raz v roku 1948 vo výške 12 200 metrov na lietadle s reaktívnym pohonom v Kalifornii. Lenže lietadlá majú oproti pozemným vozidlám niekoľko výhod. Najväčšia spočíva v ich perfektnom aerodynamickom tvare, ktorý na vozidlách rušia kolesá a ich kryty.
Do stavby projektu na prekonanie rýchlosti zvuku sa pustil Bill Frederick. Prizval si na pomoc expertov z ústavu NASA. špecialistu na aerodynamiku Raya Van Akena, použil bohaté skúsenosti rekordmanov Craiga Breedlova a Garyho Gabelicha. Zhotovili napokon trojkolesové vozidlo s raketovými motormi na tekuté palivo, ktorých ťah predstavoval výkon 36 000 koní. Trup rakety bol dlhý 12,1 metra, hmotnosť 2414 kg. Na pohon slúžil peroxid vodíka, ktorý pri prechode striebornou mriežkou slúžiacou ako katalyzátor sa rozkladal na kyslík a vodnú paru. Para sa pri takejto chemickej reakcii zohreje na teplotu 740 C. Takýto pohon v septembri 1979 umožnil tomuto vozidlu v Bonneville dosiahnuť
rýchlosť 1027.69 km/h. Na prekonanie rýchlosti zvuku to však nestačilo. Ani trať na soľnom jazere v Bonneville takýmto extrémnym rýchlostiam už vtedy nevyhovovala. Tím
okolo projektu Budweiser, ako vozidlo pomenovali podľa hlavného sponzora projektu, požiadal ministerstvo obrany USA o poskytnutie leteckej plochy v Kalifornii v púšti Mojave na prekonanie rýchlosti zvuku.
Vozidlo vybavili navyše špeciálnou raketou na spaľovanie 50 kg tuhého paliva. Na zabrzdenie slúžili dva padáky, po spomalení na rýchlosť 300 km/h pilot mohol použiť
kotúčové brzdy na zadných kolesách.
Problém s pravidlami
Podľa pravidiel FIM, raketa Budweiser patrila do skupiny špeciálnych vozidiel kategórie
II (trojkolesové vozidlá s reaktívnym pohonom). Na uznanie platnosti prekonania svetového rekordu sa vyžaduje jazda dvoma smermi v priebehu jednej hodiny. Tieto pravidlá boli už v čase pokusu o prekonanie rýchlosti zvuku staré niekoľko desaťročí. Vznikli v čase, keď sa maximálna rýchlost rekordných vozidiel pohybovala okolo 200 km/h. Raketu Budweiser by pre technickú zložitosť nemohli v priebehu hodiny pripraviť na druhú jazdu, a tak sa tím rozhodol pre pokus o rekord iba jazdou v jednom smere napriek tomu, že FIM ho neuzná. Podľa predchádzajúcich pokusov v Bonneville, jazda nemala trvať dlhšie než 20 sekúnd, pričom meraný úsek bol dlhý 4 kilometre. Dráha mala pritom celkovú dĺžku 20 km. Stan Barrett, pilot rakety a kaskadér z hollywoodskych filmov, mal možnosť vychýlil predné riadiace koleso iba o uhol 2,5 stupňa na každú stranu.
V pondelok, 17. decembra 1979 o siedmej ráno, bolo bezvetrie. Vo chvíli vychádzania slnka teplota vzduchu bola mínus 3,3 stupňa Celzia. Experti prerátali, že Budweiser s Barrettom na palube musí dosiahnuť rýchlosť 1 176,3983 km/h, ktorá sa za týchto atmosferických podmienok rovná rýchlosti zvuku. Lenže tím chcel túto hranicu prekonať. V leteckej terminológii označenie Mach predstavuje rýchlosť zvuku. Bill Frederick však
chcel prekonať hranicu jedného Machu. Stan Barrett mal stanovené dosiahnutie rýchlosti 1.01 Machu. 0 7 h 26 min sa rozburácala krajina Rogers Dry Lake v púšti Mojave a Stan Barrett vyrazil na dobrodružnú jazdu.
Chlapi, bolo to prisilné!
Elektronické meracie zariadenie času síce fungovalo, ale v úseku, kde bolo inštalované,
raketa ešte nenadobudla svoju maximálnu rýchlosť. Pokus však sledovali aj na špeciálnych radaroch so záznamom rýchlosti, podľa ktorých sa potvrdilo prekonanie rýchlosti zvuku. Budweiser dosiahol rýchlosť 739,666 míľ za hodinu. Po prepočítaní to je rýchlosť 1190,344 km/h. Vzhľadom na poveternostné pomery túto rýchlosť možno vyjadriť číslom 1,0106 Machu. Po dosiahnutí rýchlosti zvuku vznikla charakteristická tlaková vlna, ktorá zanechala stopy na krytoch zadných kolies. I to bol dôkaz prekonania hranice rýchlosti
zvuku.
Stan Barrett po zastavení vozidla nebol najskôr schopný súvislo odpovedať. Jeho prvé
slová boli: Chlapi, bolo to prisilné! Po chvíli dodal: Narastajúcou rýchlosťou sa zväčšovali
vibrácie až do tej miery, že som cez priezor už vôbec nevidel. Tesne pred vypnutím motorov sa však jazda stala úplne hladkou. Ale netrvalo to ani celú sekundu. Potom nasledovala rana, ani čo by som bol narazil do steny. Vozidlo náhle spomalilo a o niekoľko
sekúnd som stál.
Oficiálne rekord nikdy neuznali.
Zdroj: Stop magazín (7/1980)
