Praha sa pred 115 rokmi vďaka automobilke Laurin & Klement stala prvým mestom rakúsko-uhorskej monarchie, ktoré zaviedlo taxislužbu. Netrvalo dlho a taxi-verzie spoľahlivých lauriniek slúžili už aj vo Viedni či v Paríži.
Zakladatelia značky L&K, mechanik Václav Laurin a kníhkupec Václav Klement, si od počiatkov svojho podnikania uvedomovali význam dostupnosti individuálnej mobility širšej verejnosti. Prvý automobil L&K Voiturette A patril medzi cenovo najdostupnejšie. V rámci Rakúsko-Uhorska sa mladoboleslavským odborníkom čoskoro podarilo ovládnuť trh; v roku 1908 pripadalo na laurinky čeliace konkurencii domácich i zahraničných výrobcov viac ako 90 percent predaja vozidiel do výkonu 10 koní.
Vlak len pre vyššie vrstvy
Vzhľadom k biednej kvalite vtedajších ciest a podstatne väčšiemu komfortu, ktorý poskytovali vykurované a priestranné železničné vagóny, cestovali aj príslušníci lepšie situovaných vrstiev do veľkých miest radšej vlakom. Autom sa nechali dopraviť len na miestnu vlakovú stanicu alebo z nej do hotela či na miesto stretnutia. Václav Klement však nikdy netrpel provinčným uvažovaním a inšpiroval sa modernými západnými metropolami, ktoré už vtedy disponovali hustou automobilovou prevádzkou.
Taxi L&K: punc veľkomesta
Ten slávny deň nielen v histórii pražskej, ale bez preháňania aj stredoeurópskej taxislužby, nastal 7. septembra 1907. Skúšobnú prevádzku počas prvého dňa zahájilo vozidlo Laurin & Klement B2, ktorému sekundovali automobily modelu C2. Od nasledujúceho dňa si mohli Pražania dopriať jazdu prvými štyrmi taxíkmi. Cieľovej skupine zákazníkov, teda majetnejším občanom prichádzajúcim do metropoly vlakom, vyšli prví taxikári v ústrety umiestnením svojich stanovísk pred dnešným Masarykovým nádražím, ale rovnako tak do Havlíčkovej ulice, do Ferdinandovej triedy (dnešnej Národnej triedy) a k Prašnej bráne. Novinový inzerát firmy LAURIN & KLEMENT zdôrazňoval pohodlnú a lacnú jazdu, o sadzbách však dobové pramene mlčia. Okrem toho sa dočítame, že „výťažok z jazdy prvého dňa pripadá mestským chudobným“, takže bol odovzdaný na charitatívne účely. Taxíky – aj keď nie všetky – boli už vtedy vybavené taxametrami a výšku jazdného bolo možné sledovať na mechanickom počítadle.
Luxus počas monarchie aj republiky
Napriek optimizmu súčasníkov dopyt po službách taxi nerástol práve závratným tempom. O trinásť rokov (a jednu svetovú vojnu) neskôr, teda v roku 1920, bolo v Prahe evidovaných 40 vozidiel taxislužby. Venkov, tlačový orgán vplyvnej agrárnej strany, v júni 1920 napísal: „V dňoch vysokoškolského zletu prechádzali mestom autodrožky pražskej Autodopravnej spoločnosti, ktoré budili pozornosť zvláštnou úpravou. Vnútri vozidla možno pohodlne umiestniť štyri osoby – drožky sú tmavozelenej farby, uprostred tiahne sa široký pás na dvierka a vzadu jest okrídlené kolo automobilové s monogramom A. A.“ Dodajme, že v roku 1925 križovalo Prahu už celkovo 470 taxíkov. O ďalších osem rokov neskôr jazdilo ulicami mesta 1 156 taxíkov a už len sedem fiakrov a 33 drožiek s konským povozom. Pred druhou svetovou vojnou sa už počet pražských taxíkov blížil k dvom tisíckam.
