Projekt, ktorý mal byť výkladnou skriňou technologickej sily Ruska a dôkazom, že krajina dokáže stáť na vlastných nohách aj v segmente luxusných automobilov, sa dnes dostáva do vážnych problémov. Národná limuzína Aurus, prezentovaná ako symbol „suverénneho“ priemyslu a odpoveď na západné značky naráža na realitu ekonomických škrtov, nízkej ziskovosti a závislosti od zahraničných dielov.
Rozhodnutie vlády pozastaviť financovanie kľúčovej platformy, na ktorej celý projekt stál, tak nepôsobí len ako technické opatrenie, ale ako signál hlbšej krízy v ruskom automobilovom sektore. Ako informuje portál rp.pl, na jeseň 2025 denník Wiedomosti napísal, že dcérska spoločnosť Gazpromu Gazprom Tech získala 51-percentný podiel v automobilke Aurus. Znamená to, že štátny plynárenský gigant prevzal nad výrobcom prezidentskej limuzíny kontrolu a musel ho finančne stabilizovať, čo jasne ukazuje, že projekt sa bez silnej štátnej podpory nedokáže udržať.
Minister priemyslu a obchodu Anton Alichanov v parlamente priznal, že rentabilita ruského automobilového priemyslu sa pohybuje približne na úrovni 1,2 percenta, pričom náklady aj úrokové zaťaženie rastú rýchlejšie, než sú podniky schopné zvládnuť. Nezávislí analytici dokonca hovoria o záporných hodnotách. Štát preto prechádza na model cielenej podpory a „ručnej kontroly“ najväčších podnikov systémového významu a realizáciu ambicióznych a finančne náročných projektov odkladá na „neurčitý čas“.
V tomto kontexte padlo aj rozhodnutie pozastaviť financovanie jednotnej modulárnej platformy EMP, na ktorej bola postavená výroba luxusných vozidiel pre štátnu elitu. Minister zároveň uviedol, že rezort sa chce sústrediť na lokalizáciu kľúčových komponentov vrátane dielov pre elektrické a hybridné vozidlá, čo má do budúcnosti znížiť závislosť od dovozu.
Limuzína ako tvár „suverénneho“ Ruska
Limuzína Aurus Senat sa verejnosti prvýkrát predstavila počas inaugurácie Vladimira Putina v máji 2018 a okamih, keď do nej prezident nastúpil, mal demonštrovať technologickú vyspelosť krajiny. Značka sa odvtedy prezentovala ako symbol „suverénneho“ automobilového priemyslu a dôkaz, že Rusko dokáže vytvoriť vlastné luxusné vozidlo najvyššej triedy.
Samotná limuzína je opancierovaná a nepriestrelná, pričom jej výzor dopĺňa zlatý dvojhlavý imperiálny orol na volante aj na karosérii. Vozidlo je vybavené modernými komunikačnými prostriedkami a je ozbrojené, hoci konkrétne technické detaily neboli zverejnené.
Na projekte pracoval Moskovský automobilový inštitút už od roku 2013 a cieľom bolo vyvinúť celú rodinu prémiových vozidiel vrátane limuzíny, sedanu, terénneho auta a minivanu, ktoré mali slúžiť nielen štátnej elite, ale postupne aj komerčným zákazníkom.
Veľké plány, tvrdé limity
Ambície boli od začiatku vysoké. V roku 2017 sa plánovala výroba v celkovom počte 200 kusov, no realita priniesla len niekoľko vozidiel. Do roku 2020 sa počítalo s produkciou 4 až 5-tisíc áut v závodoch Sollers v Uľjanovsku a Ford Sollers v Jelabuge, pričom vozidlá mali byť dostupné každému, kto disponuje dostatočne vysokým kapitálom, samozrejme, v neozbrojenej verzii.
Výroba sa od mája 2021 sústredila do továrne Aurus v Tatarstane, no už v predchádzajúcich rokoch bolo zrejmé, že projekt je finančne náročný. Len v roku 2016 smerovalo z rozpočtu na jeho realizáciu 3,7 miliardy rubľov a rok predtým 3,6 miliardy. Na vývoji prvých vozidiel sa podieľali aj nemeckí špecialisti a ruskí konštruktéri vo veľkej miere využívali zahraničné komponenty.
Colné údaje pritom ukazujú, že ešte začiatkom roka 2025 sa do Ruska prostredníctvom firiem z Turecka dovážali zahraničné diely vrátane zotrvačníkov, spojok, remeníc a analyzátorov spalín z nemeckých spoločností, všetko určené na montáž motorov Aurus Senat, ako upozornil „The Moscow Times“. Napriek oficiálnym vyhláseniam tak projekt zostával závislý od západných technológií.
Komplikácie sa objavili aj pri pokuse o registráciu značky v Európskej únii v roku 2019, keď Toyota, Lamborghini a Michelin podali námietky pre podobnosť s modelmi Auris, Urus a Taurus.
Koľko „čisto ruských“ limuzín sa napokon podarilo vyrobiť, nie je známe. Z projektu, ktorý mal byť dôkazom technologickej sebestačnosti a národnej hrdosti, sa tak postupne stáva príbeh o ekonomických limitoch, závislosti od dovozu a odkladaných ambíciách.
