Elektromobilita je prezentovaná ako ekologická alternatíva k tradičným spaľovacím automobilom. No ako to v skutočnosti je s celkovým dopadom na životné prostredie?
Elektromobilita vládne automobilovému priemyslu. Nielen automobilky, ako napríklad naposledy Audi, oznamujú, že v budúcnosti prepnú výhradne na elektromobily, ale aj niektoré štáty sa nechávajú počuť, že dokonca spaľovacie motory úplne zakážu. Jednou z krajín je napríklad aj odpadlík z Európskej únie – Veľká Británia. Tá ale chce byť elektrickou veľmocou nielen v nasadení elektromobilov, ale aj v ich výrobe.
Nulové emisie? Áno, aj nie
Prevádzka elektromobilov je jedna vec. Ak aj abstrahujeme od znečistenia vplyvom výroby elektrickej energie a, teda 100 % elektrickej energie je vyrobených z obnoviteľných zdrojov, stále nemôžeme ani zďaleka hovoriť o absolútne ekologickej alternatíve mobility. V takom prípade síce hovoríme o nulových lokálnych emisiách, no ako už iste tušíte, nebude to také jednoduché. Dôvodom je výroba viacerých komponentov.
Nejde pritom o všeobecné komponenty, ktoré je potrebné získať z prírody nezávisle od druhu pohonu vozidla, ako napríklad materiály v interiéri alebo samotná karoséria a jej časti. Najväčším problémom elektromobilov sú špecifické súčiastky, na ktorých výrobu sa používajú vzácne ťažké kovy ako napríklad kobalt alebo lítium.
Podľa viacerých výskumov musí Európska únia na dosiahnutie svojich cieľov súvisiacich s elektromobilitou do roku 2030 zvýšiť spotrebu kobaltu 5-násobne lítia až 18-násobne. Ak hovoríme o cieľoch stanovených na rok 2050, ide o 15-násobné zvýšenie spotreby lítia a 60-násobný nárast v prípade kobaltu. A to je reč len o EÚ… Globálne má spotreba vzácnych kovov do roku 2050 vzrásť 10-násobne.
Nejde len o prírodu
Kobalt sa ako vzácny kov hojne využíva aj pri výrobe smartfónov, teda v priemysle, ktorý rastie každým rokom a s ním teda aj spotreba. Nájdeme ho v súčiastke, ktorá spája svet smartfónov s tým automobilovým: v lítiom-iónových batériách. Problémom ale je, že približne 60% svetovej spotreby kobaltu sa ťaží v Konžskej demokratickej republike.
Pracovné podmienky v Afrike rozhodne nepatria medzi tie najprívetivejšie na svete. Ba naopak: podľa organizácie UNICEF pri ťažbe prevládajú katastrofálne podmienky a baníci sú často ohrození na zdraví. Aby toho nebolo málo, v extrémnych teplotách a toxickom prostredí kobaltových baní podľa UNICEF-u pracuje asi 40-tisíc detí… Ale všetko nemusí byť stratené, ložiská kobaltu sa nachádzajú aj v Rusku, Číne a na Kube. Alebo?
A potom je tu politika…
Nie je ťažké odhaliť spoločného menovateľa zvyšných troch krajín. Západné krajiny sa totiž silou mocou snažia zbaviť závislosti od krajín, ako sú práve Rusko a Čína. Napriek tomu, drvivá väčšina produkcie ťažkých kovov prejde práve cez Čínu: či už ide o prvotne vyťažený kov, alebo o spracovanie.
Čína totiž ekológii nevenuje toľko pozornosti, ako EÚ alebo Spojené štáty, a preto je jej jednoznačnou konkurenčnou výhodou lacná elektrická energia pochádzajúca z uhoľných elektrární. A tu už funguje veľmi jednoduchá matematika: ak je to lacné, tak na ostatnom až tak veľmi nezáleží, čo tam po miliónoch ton CO2 zo spáleného uhlia.
A záver? Tu môžeme v praxi vidieť overenie tvrdenia, že každá minca má dve strany. A je len na politikoch zvážiť, ktorá strana je vhodnejšia pre udržateľnú spoločnosť…
