Európska komisia chce mať podľa plánu pre zelený priemysel do roku 2030 vybudovaných 50 miliónov ton ročnej kapacity na uskladnenie oxidu uhličitého. To dostáva ropný a plynárenský priemysel pod tlak, aby dodal technológiu, o ktorej hovorí už roky. O téme informuje portál EURACTIV.sk.
Solárne panely alebo tepelné čerpadlá nie sú jediné technológie na podporu zeleného priemyslu. Čoraz častejšie sa hovorí o tzv. CCS technológii, teda o zachytávaní a ukladaní uhlíka (Carbon Capture and Storage. K ich rozvoju majú prispieť ropné spoločnosti, a to na základe množstva ropy a plynu, ktoré vyprodukujú v rokoch 2020 až 2023. Podľa Komisie majú tieto firmy prostriedky a zručnosti, aby poskytli alebo vybudovali úložiská oxidu uhličitého. Komisia argumentuje aj tým, že sa zvyšuje objem plynových a ropných polí, ktoré budú čoskoro vyčerpané a mohli by sa premeniť na bezpečné úložiská oxidu uhličitého.
Zachytávanie a uskladňovanie uhlíka je totiž jednou z kľúčových súčastí plánov EÚ dosiahnuť nulové emisie do roku 2050. CCS vidí ako súčasť riešenia na znižovanie emisií najmä v energeticky náročných priemyselných odvetviach. Výroba oceli cementu a chemikálií vytvára veľké množstvo emisií zo samotných výrobných procesov, ktoré nie je možné elektrifikovať. Pre dosiahnutie uhlíkovej neutrality tak budú musieť ukladať vyprodukovaný oxid uhličitý pod zem.
Potrebovali by sme úložiská s kapacitou 550 miliónov ton
Európska únia stanovuje cenu uhlíkových emisií, pričom náklady na vypustenie jednej tony CO2 tento rok presiahnu sto eur. To má motivovať priemyselné odvetvia, aby namiesto drahého vypúšťania skleníkových plynov do atmosféry ich radšej zachytávali a ukladali pod zem. Plán zachytiť do roku 2030 aspoň 50 miliónov ton predstavuje približne 10 % priemyselných emisií v EÚ. Do roku 2050 by členské štáty potrebovali 550 miliónov ton ročne, aby splnili európsky cieľ nulových emisií. V súčasnosti sa v Európe každý rok uloží len asi 1,7 milióna ton CO2. Obe lokality sú v Nórsku.
Začiatkom marca sa Dánsko stalo prvou krajinou na svete, ktorá vybudovala cezhraničné úložisko CO2. Prepravuje ho z Belgicka a vstrekuje do vyčerpaného ropného poľa pod dánskym Severným morom. Európska komisia teraz chce, aby sa takéto projekty replikovali v celej EÚ, čo má znížiť rizikovosť investícií do CCS a v svojom priemyselnom pláne stanovila podmienky, aby bolo možné nasadiť túto technológiu vo veľkom rozsahu.
Zelení s tým majú problém
Zelené mimovládky sa obávajú, že investície do CCS technológie skutočne neriešia znižovanie emisií, ale umožnia ropným či plynárenským spoločnostiam pokračovať vo využívaní fosílnych palív a znečisťovaní životného prostredia. Navyše môžu odkloniť potrebné financie, ktoré by mohli smerovať do energetických úspor alebo obnoviteľných zdrojov. Think tank E3G síce uznáva, že zachytávanie emisií predstavuje cestu pre dekarbonizáciu ťažkého priemyslu, ale pod podmienkou politického rámca, ktorý bude založený na rozsiahlych na prísnych zásadách a zárukách. E3G sa odvoláva na zásadu „znečisťovateľ platí“, ktorá má byť ústredným bodom pri rozvoji projektov na zachytávania uhlíka.
Projekty CCS by sa podľa nej nemali stať štandardom, ale realizovať sa až v prípade, ak nie je iná možnosť znížiť emisie. Podporu by mali dostať len tie investície, ktoré poskytnú najväčšiu pridanú hodnotu. Kľúčové je komplexné plánovanie súvisiacej infraštruktúry ako aj zavedenie noriem a certifikačných mechanizmov. Think-tank ďalej navrhuje, aby členské štáty začlenili CCS projekty do svojich Národných energetických a klimatických plánov a poskytovali im daňové úľavy.
