Vysoký tep, zrýchlené dýchanie a maximálne sústredenie. Pocit vzrušenia za volantom si zvyčajne spájame s rýchlosťou, nová štúdia však naznačuje, že oveľa dôležitejšiu úlohu zohráva kontrola nad vozidlom. Mimoriadne intenzívny zážitok preto môže ponúknuť aj motokára alebo pomalá jazda v teréne.
Čo presne sa deje v ľudskom tele, keď si vodič jazdu skutočne užíva? Odpoveď na túto otázku hľadala štúdia, ktorú si objednala spoločnosť Castrol. Výskum sa zameral na neurofyziologické reakcie vodičov v rozličných situáciách, od pomalej jazdy terénnym vozidlom cez motokáry až po pretekársky McLaren Artura GT4. Výsledky štúdie spochybňujú zaužívanú predstavu, že intenzitu motoristického zážitku určuje predovšetkým rýchlosť. Podstatne dôležitejšia je však skôr kombinácia sústredenia, emocionálneho vzrušenia a pocitu, že vodič má situáciu pod kontrolou. Práve posledný faktor rozhodoval o tom, či účastníci experimentu prežívali príjemné vzrušenie, alebo sa ich reakcia začala meniť na stres a strach.
Mozog, srdce, pokožka aj oči
Experiment sa uskutočnil v areáli PalmerSport v anglickom grófstve Bedfordshire. Všetky jazdy prebiehali na uzavretých tratiach a špecializovaných plochách pod dohľadom profesionálnych inštruktorov. Účastníci mali počas testov na tele množstvo senzorov, prostredníctvom ktorých vedci sledovali aktivitu mozgu, srdcovú frekvenciu a jej variabilitu, elektrickú vodivosť pokožky aj pohyby očí. Spracovanie a vzájomné porovnávanie získaných údajov mala na starosti britská neurovedecká spoločnosť Brainbox.
Výskumníci rozdelili zážitok z jazdy do troch základných oblastí. Prvou bola telesná a mentálna stimulácia, druhou intelektuálne zapojenie do riadenia a treťou emocionálna rovnováha medzi nadšením a strachom. Pokiaľ sa všetky tri faktory dostanú na zvýšenú, no stále zvládnuteľnú úroveň, vodič môže dosiahnuť stav úplného ponorenia do činnosti. Ak však intenzita prekročí jeho individuálne hranice, pocit vzrušenia sa môže zmeniť na preťaženie a úzkosť.
Najsilnejší zážitok priniesol McLaren
Testovací program pozostával z piatich rozdielnych disciplín. Účastníci najskôr absolvovali pomalú terénnu jazdu v modeli Land Rover Defender. Na špeciálne pripravenej trati ich čakali prudké stúpania, klesania, prejazdy vodou aj úlohy vyžadujúce precízne ovládanie vozidla. Neskôr nasledovala jazda na jednomiestnych motokárach po úzkom a technickom okruhu. Najrýchlejšiu vodičskú časť predstavoval McLaren Artura GT4, teda pretekársky automobil odvodený od cestného superšportu. Účastníci si vyskúšali aj otvorené pretekárske vozidlo JPLM. V poslednom teste sa presunuli na miesto spolujazdca a automobil na limite ovládal profesionálny jazdec.
Najintenzívnejší pozitívny zážitok zaznamenali vedci počas jazdy v McLarene. Účastníci vtedy vykazovali vysokú mieru telesnej stimulácie, no zároveň aj najvýraznejšie známky sústredenia a kontroly. Ich mozgová aktivita zodpovedala takzvanému stavu flow. Ide o moment, keď sa človek úplne ponorí do vykonávanej činnosti, prestane vnímať rušivé podnety a pracuje blízko hranice svojich schopností. Vysokú úroveň pozornosti potvrdili aj pohyby očí. Vodiči McLarenu pri prejazde zákrutami udržiavali pohľad na ideálnej stope a vrchole zákruty. Vedci zaznamenali priemerne 70 takýchto fixácií za minútu. Účastníci zároveň žmurkali iba približne 2,5-krát za minútu, zatiaľ čo v pokojovom stave človek bežne žmurkne 15- až 20-krát.
Rovnaká rýchlosť, úplne odlišná reakcia
Výrazne odlišné výsledky priniesla jazda na mieste spolujazdca. Profesionál síce dokázal s pretekárskym vozidlom jazdiť rýchlejšie a priblížiť sa jeho limitom, účastníci však situáciu nemohli aktívne ovplyvňovať. Namiesto príjemného vzrušenia preto vedci zaznamenali viac mozgových vĺn spájaných so stresom a úzkosťou. Súčasne poklesla aktivita súvisiaca s hlbokým sústredením a pokojnou bdelosťou. Mozog sa už do činnosti naplno neponáral, ale začal byť množstvom podnetov preťažený.
Rozdiel bol zreteľný aj pri sledovaní očí. Kým vodiči McLarenu žmurkli priemerne 2,5-krát za minútu a sústredene sledovali stopu, spolujazdci počas jazdy s profesionálom žmurkli až 40-krát a ich pohľad zaznamenal približne 190 samostatných fixácií pri prejazde zákrutami. Namiesto plynulého a predvídavého sledovania trate očami nervózne kontrolovali okolie.
Výsledky tak naznačujú, že vzrušenie z jazdy nevzniká iba pôsobením rýchlosti a preťaženia. Rozhodujúce je, či človek situáciu aktívne ovláda a dokáže predvídať jej ďalší vývoj.
Aj rýchlosť 8 km/h môže byť zážitkom
Prekvapivé výsledky priniesli aj pomalšie disciplíny. Motokáry dosahovali na technickom okruhu podstatne nižšie rýchlosti ako pretekárske vozidlá, napriek tomu u účastníkov vyvolali jasné známky pozitívneho vzrušenia. Vodiči museli neustále pracovať s volantom, brzdami, akcelerátorom aj ideálnou stopou, takže zostávali naplno zapojení do riadenia. Podobný efekt mala terénna jazda v Land Roveri Defender, hoci jej priemerná rýchlosť dosahovala iba približne 8 km/h. Prudké stúpania, klesania a precízne manévrovanie vytvárali dostatok fyzických aj mentálnych podnetov, aby bola jazda zaujímavá.
Naopak, rýchla jazda na mieste spolujazdca skončila v celkovom hodnotení vzrušenia až za motokárami a pomalým off-roadom. Intenzita zážitku bola vysoká, jej emocionálny charakter však smeroval skôr k úzkosti než k potešeniu.
Samotný tep nestačí
Pri jazde v McLarene sa priemerná srdcová frekvencia účastníkov zvýšila o 43,8 úderu za minútu. Počas terénneho testu bol nárast iba 16 úderov. Ani zvýšený tep však podľa výskumníkov automaticky neznamená, že sa človek dobre baví. Rovnakú telesnú reakciu môže vyvolať aj strach. Dôležitejšia bola variabilita srdcovej frekvencie, ktorá ukazuje, ako sa organizmus prispôsobuje aktuálnemu zaťaženiu. Pri príjemnom vzrušení zostávala nízka, ale stále premenlivá. Strach ju dokázal stlačiť na veľmi nízku úroveň.
„Vzrušenie nie je o rýchlosti, ale o sústredení. Údaje ukazujú, že skutočné vzrušenie prichádza v momente, keď sa vodič úplne ponorí do jazdy. Vidieť to na aktivite mozgu, srdca aj pohyboch očí,“ vysvetľuje spoluzakladateľ a riaditeľ spoločnosti Brainbox Dan Phillips.
Superšport nie je podmienkou
Štúdia v konečnom dôsledku potvrdzuje to, čo motoristickí nadšenci pravdepodobne poznajú z vlastnej skúsenosti. Zábavné auto nemusí byť automaticky najrýchlejšie a pôžitok z jazdy nemusí vzniknúť iba pri vysokých rýchlostiach. Dobre nastavený podvozok, presné riadenie, technická cesta alebo motokárový okruh môžu vodiča vtiahnuť do deja oveľa intenzívnejšie než pasívne sedenie v extrémne rýchlom automobile. Najdôležitejšia je primeraná náročnosť, plné sústredenie a pocit kontroly.
