Slovensko leží v strede Európy, no pre mnohých turistov je stále neatraktívne. Nie pre nedostatok krás, ale pre nedostatok ciest. Kým automobilový svet sa mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým, domáca dopravná infraštruktúra zostáva jedným z najväčších brzdných momentov nielen pre motoristov, ale aj pre celý cestovný ruch.
Igor Rattaj dlhodobo upozorňuje, že bez kvalitných ciest, diaľnic a funkčných letísk si atraktívnu turistickú krajinu jednoducho nevybudujeme. V rozhovore hovorí otvorene o tom, prečo Česi radšej volia Rakúsko, ako dlho sa na Slovensku stavia jedna lanovka, čo môže pre Jasnú znamenať tunel Višňové a prečo si Rakúšania už v 70. rokoch nastavili systém, z ktorého ťažia dodnes.
Ako dopravná infraštruktúra vplýva na cestovný ruch?
Dopravná infraštruktúra je pre cestovný ruch kľúčová. Napríklad nedokončená D1 pod Strečnom a pri Ružomberku zásadne ovplyvňuje príchod návštevníkov zo západu. Vidíme to na poklese českých klientov. Z Prahy je to do Jasnej časovo náročné a ľudia jednoducho uprednostnia Rakúsko. Ľudia sú pohodlní. Ak chcete mať turistickú atrakciu, potrebujete infraštruktúru. Bez nej to nejde.
Je problém len D1, alebo sú na Slovensku aj ďalšie kritické úseky?
Vidíme to na číslach. Keď sa otvoril obchvat Prešova, výrazne nám narástol počet klientov z Maďarska a Rumunska. Od Budapešti sa dnes dá ísť do Jasnej skoro celú cestu po diaľnici. Trvá to síce tri hodiny, ale je to pohodlné. Maďari radšej idú dlhšiu, ale komfortnú trasu. Diaľnica má obrovský vplyv na masu ľudí, ktorí navštevujú turistické atrakcie.
Ak sú čísla také jasné, prečo štát doteraz nepreorientoval ekonomiku viac na cestovný ruch?
Štát sa snaží a musím povedať, že aktuálne vedenie ministerstva dopravy má asi najväčší ťah na dobudovanie diaľnic a železníc za posledné roky. Minister Ráž robí, čo sa dá. Problém je, že Slovensko zaspalo 20 rokov. Striedali sa politické garnitúry, budovanie ciest nebolo prioritou a často tam sedeli ľudia, ktorí neboli kompetentní ustrážiť zložité procesy. Navyše si všetko komplikujeme sami. Vymyslíme si nariadenia, samých seba nimi zviažeme a ešte ich nahlásime do Bruselu. Potom sa čudujeme, že ich musíme dodržiavať. My jednu lanovku robíme už desať rokov, je okolo toho obrovská byrokracia. Teraz všetci s napätím čakáme, či sa do Vianoc otvorí tunel Višňové. Ten je pre Jasnú kľúčový, rovnako ako aj obchvat Ružomberka.
Do akej miery môžu turizmus posunúť letiská, napríklad to v Poprade?
Popradské letisko podporujeme cez oblastnú organizáciu cestovného ruchu. Štát na to dáva dotácie a aj my do toho vkladáme vlastné peniaze. Nízkonákladové aerolinky ako Wizz Air či Ryanair lietajú tam, kde im zaplatíte. Oni neplatia poplatky, oni dostávajú peniaze, aby vôbec lietali. Aktuálne skúšame linku z Gdanska. Vyzerá to sľubne. Ale treba povedať, že letecké linky prepravia len malú časť ľudí. Na to, čo potrebujeme my v strediskách, je to zanedbateľné. Pozrite sa, ako to funguje v zahraničí, napríklad v Innsbrucku. V sobotu tam pristane sto charterov a autobusy rozvezú ľudí do celých Dolomitov. Ale Slovensko takú veľkú oblasť, ako sú Dolomity, nemá.
Kto by mal byť zodpovedný za fungovanie letísk? Štát, cestovné kancelárie, alebo súkromný sektor?
Štát musí zabezpečiť, aby boli letiská funkčné. Pozrime sa na Poprad: dráha je ako tankodrom. Bude potrebovať rekonštrukciu aj zväčšenie. To sú investície, ktoré súkromný sektor nezaplatí. Popradské aj piešťanské letisko majú zmysel, ale iba s podporou štátu.
Malo by sa Slovensko viac orientovať na cestovný ruch?
Určite. Hovoril som to už vtedy, keď k nám prišli automobilky. Podnikáme tu obrovské investície, dotácie, ústupky… ale to je dočasná vec. Keď sa otočí vietor, zostanú prázdne haly. A to sa už deje. Pozrite sa, ako Čína vyrába elektromobily za zlomok ceny. Európa si sama strelila do nohy Green Dealom. Volvo sa dnes škriabe za uchom, či svoj závod dokončí alebo nie. Automobilový priemysel je na hrane. Keby sa také investície dali do cestovného ruchu, nesú úžitok dodnes. Rakúsko je toho dôkaz. Tam pochopili už v 70. rokoch, že cestovný ruch je forma regionálneho rozvoja. Dali farmárom pôžičky, legislatívu, postavili vleky a penzióny. A dnes tam ľudia chodia, hoci je to extrémne drahé.
Ako teda prinútiť vládu, aby konečne zmenila prístup?
Je to aj na nás. Ale cestovný ruch dnes tvorí len 1,5 % HDP Slovenska. Pri tvorbe rozpočtu to nikoho nezaujíma. Ministerstvo športu a cestovného ruchu je dobrý nápad, ale nepochopili sme, čo má robiť. Jeho úlohou nemá byť rozdávanie dotácií. Má robiť stratégiu. Má prísť na rezort životného prostredia a povedať: „Vyčleňte 1–2 % územia národných parkov pre cestovný ruch.“ Lebo dnes sú všetky kopce, ktoré dávajú zmysel, chránené. Ochrancovia prírody mi hovoria, nech si nájdeme nejaký nechránený kopec. Ale kde? V Dunajskej Strede? Cestovný ruch sa nedá robiť len tam, kde je rovina. Slovensko sa musí nastaviť na dlhšie obdobie, než je jedno volebné obdobie.
Čo Slovensku najviac chýba, aby sa stalo atraktívnou turistickou destináciou?
Pochopiť, že cestovný ruch existuje a môže byť silným zdrojom príjmov. Dnes je to nechcené dieťa. Niektorí politici ma nazvali „chrastou na tvári Liptova.“ Vraj devastujeme prírodu. Ale lyžiarske strediská zaberajú len jedno percento TANAP-u. To je nič. Stačí zvýšiť na 1,5 % a povedať: tu je priestor pre cestovný ruch, tu môžete budovať. Samozrejme, prírodu treba chrániť, bez nej cestovný ruch nefunguje. Nemôžete postaviť stredisko na skládke. Ale treba si určiť, ktoré územie je pre prírodu a ktoré pre ľudí. Tak to robí celý svet. Pozrite Dolomity, Schladming… a potom sa pozrite, koľko hotelov je v Jasnej. Je to neporovnateľné.
Bol by som rád, keby tu bolo viac veľkých investorov. Ale oni sem neprídu, kým nebudú jasné pravidlá. Pozrite sa, kvôli automobilke Kia sa na Slovensku zmenili zákony, vykúpili sa pozemky, postavila sa infraštruktúra, diaľnica. Keď je vôľa, štát vie garantovať jasné podmienky. A rovnako by to malo byť aj v cestovnom ruchu. Štát musí vedieť povedať: toto môžete urobiť, toto vám vieme zabezpečiť, toto garantujeme. Bez toho sem veľký hráč nepríde.
Prečo na Slovensku chýbajú veľké, naozaj zaujímavé atrakcie typu veľkého zábavného parku? Uživil by sa?
Nie. My sme skúšali zábavný park aj v Poľsku. Stredná a východná Európa ešte nie je mentálne nastavená na veľký zábavný park v štýle Disneylandu alebo Legolandu.
Ale hodinu od Bratislavy je menší zábavný park v Rakúsku.
Áno, to kúpili Francúzi, ktorí majú v portfóliu viacero parkov aj lyžiarskych stredísk. Nemyslím si, že sú z toho úplne nadšení. Navyše to nie je veľký zábavný park, ale lokálna, menšia atrakcia.
A čo tematické rezorty?
Musíte vychádzať z toho, na čo sú ľudia u nás zvyknutí. Preto stále hovorím, že lyžovanie je nám najbližšie. Donedávna to bol masový šport – lyžiarsky výcvik na základnej škole, na strednej škole, na každom kopci vlek. Na Slovensku lyžuje 16 % populácie, v Rakúsku asi 36 %, v Poľsku len 7 %. My sme lyžiarska veľmoc, lenže sa otepľuje, tak musíte zasnežovať. Na to treba drahú infraštruktúru. Drahú infraštruktúru neuživíte jedným vlekom, musíte vybudovať celé stredisko. A na to treba veľké investície.
Pomohlo by orientovať sa na iné športy? Napríklad v Rakúsku sú populárne bike parky.
Downhill robí úzka komunita ľudí. To vám neprídu masy. Skúšali sme veterné tunely v Tatralandii, taký simulátor voľného pádu. Musíme to zatvoriť, nejde to. Surf vlna – to isté. To sú úzko profilové aktivity so svojou malou komunitou. Aby ste to uživili komerčne, potrebujete masovku. To isté golf – ktoré golfové ihrisko prosperuje? V Česku možno jedno-dve, u nás Penati, ale aj to funguje preto, že sa okolo toho vytvára infraštruktúra a ľudia tam chcú bývať. Nezarábate na greene, nemáme toľko golfistov. A dnes už ani lyžovanie nie je ľudová zábava, je to sakra drahé.
Prečo v Bratislave chýbajú veľké atrakcie ako akvapark?
Pravdupovediac, pozeráme sa po Bratislave, kde a ako by sa dal urobiť akvapark. Lenže mladí sa dnes chcú zdravo stravovať, zdravo žiť, letia preto akvaparky typu saunový svet. V Londýne sme to nedávno riešili – tam sa otvárajú saunové štúdiá, kde máte dokonca saunovanie s trénerom. To je populárne, stále majú plno. Po covide vyletel skialp – a čo je skialp? Je to ako ísť na rotopede, človek si ide zašportovať do hôr. Niekedy ani nevie zlyžovať dole a musíme ho zviezť lanovkou. Toto sú trendy, toto u nás chýba. Niečo podobné riešime v Prahe a myslím, že aj Bratislava na to má.
Mohli by do cestovného ruchu na Slovensku prísť čínski investori?
Pre koho by tu investovali? Postavili by tu zábavný park pre Slovákov? Nenaplnili by ho. Oni keď postavia park v ich okresnom meste, kde žije 30 miliónov ľudí, a príde tam desatina, je plno. Nemá logiku, aby investovali u nás. Jedine, že by si sem vozili turistov z Číny, ale na to nemajú dôvod. Preto by sme im ho mali dať, je oveľa zmysluplnejšie lákať Číňanov sem, je to zaujímavý klient.
Malo by Slovensko potenciál prilákať čínskych turistov?
Určite áno. Ale viete, čo potrebujete dať Číňanovi? Niečo naj. Najhlbšiu jamu, najvyššiu vežu, najdlhší most… čokoľvek naj.
Vy by ste nechceli niečo také vytvoriť?
Áno, už na tom robíme. Nebudem konkretizovať, aby sa zase nejakí zelení nezbláznili. Pracujeme na tom intenzívne, aby to bolo reálne a financovateľné. A viete, čo je na Číňanoch najlepšie? Že stačí, aby atrakciu navštívili raz v živote. Je ich 1,5 miliardy. Kým sa tu všetci otočia, to potrvá 30 rokov. Najväčšia atrakcia pre Číňanov v Rakúsku je Hallstatt. Oni majú doma kópiu všetkého, ale je pre nich prestíž vidieť originál. Ak to preženiem, mali by sme okopírovať Čičmany, postaviť podobnú dedinu v Číne a pozývať ich prísť si pozrieť originál sem na Slovensko.
